Prezentácia etnickej hudby a motivácia

Keď som zakladal blogy Globe of music myslel som hlavne na prezentáciu hudby z rôznych krajín, hudby rôznych kultúr a národov a nedúfal som v to, aký to bude mať dopad. Napriek tomu plán vyšiel a v súčasnej dobe, kedy sa začínajú šíriť rôzne populistické, či extrémistické názory si myslím, že môže tento blog byť určitým pozitívnym prínosom, ako prezentovať určité kultúry z tej lepšej stránky. Najprv to bola facebooková stránka, potom blog s rôznymi videami. Rozhodol som sa, že budem hlavne poskytovať hudobné ukážky bez názoru, preto že názory môžu byť rôzne.

Blogy boli vytvorené v Slovenčine a Angličtine. Na slovenskom blogu som ale písal viac, než na anglický blog a snažil som sa ho spropagovať všade, kde sa dalo. Pomaly som strácal nádej, že môj blog niekoho bude zaujímať. Raz mi ale niekto okomentoval článok o mongolskom hrdelnom speve. To ma motivovalo a tak som mohol publikovať ďalšie a ďalšie články. Niekedy som označoval aj mojich priateľov na sociálnych sieťach, aby si to pozreli aj ich priatelia. Niekedy som moje blogy aj upravoval tak, aby to vyzeralo lepšie, pridal som tam rôzne funkcie, ako napríklad prekladač a mnohé iné.

Minulý týždeň som môj blog predstavil ďalším ľuďom a dostal som motiváciu k tomu, aby som publikoval ďalšie články. Myslím na slovenskú verziu blogov Globe of music. Veľmi ma to potešilo a povedal som si: “Možno bude fanúšikov málo, no nájdu sa nejakí ľudia. Možno záujemcov o etnickú hudbu bude málo, no nejakí určite budú.” To ma posunulo dopredu a zvýšil som produkciu článkov, pustil som sa do hľadania hudobných zdrojov a niečo som si o danných hudobných kultúrach naštudoval hlavne v Angličtine, preto že české a slovenské zdroje nie sú také spoľahlivé. Oplatilo sa a medzi ľuďmi, ktorým sa páčili moje príspevky na sociálnych sieťach boli aj úplne noví ľudia. To ma potešilo.

Okrem toho som postupne začal písať aj o slovenskej hudbe na anglickej verzii a niektoré články prekladať. Pevne verím, že môže môj blog zlepšiť medziľudské vzťahy a zmeniť obraz určitých ľudí o niektorých národoch. Mám rád všetkých a rozlišujem len dobrých a zlých ľudí, hoci v dnešnej dobe nie je to ľahké.

Ak je niekto čudný

Mnoho ľudí o mne tvrdia, že som trochu čudný. To sa dá vysvetliť aj týmto článkom, na ktorý som narazil.

Keď som ešte chodil na konzervatórium, tradovala sa u nás také motto, že čo skladateľ, to čudák, alebo bol niečim zvláštny. Mozart bol napríklad veľký hulvát, Schuman zasa psychopatický Schizofrénik, Skrjabin zase chcel kráčať po vode, ako Ježiš ATĎ. Mnoho umelcov malo taktiež zvláštne povahy, napríklad Einsteinovi voľakedy sa nedarilo v matematike, no napriek tomu to je jeden z úžasných vedcov. Niečo na tom môže byť a dokonca aj niektorí spisovatelia majú rôzne podivuhodné príbehy a svojou fantáziou sa nechali unášať do diaľky až tak, že sa rozhodli k nebezpečným podnikom. Paolo Coelho napríklad okrem toho, že je spisovateľ sa dá v pohode označiť za jeden z členov nového duchovna. Jules Verne napríklad chcel vycestovať do Indie, no rodičia mu v tom zabránili. Svoje sny takto realizoval vo svojich románoch. Čo napríklad Leonardo da Vinci? Hovorí sa o ňom, že naozaj chcel vzlietnuť, ako vták a vraj takto znie aj istá legenda o jeho smrti. Dokonca aj Elvis Presley taktiež trpel, hoci to bol zakladateľ Rock and Rollu. Napriek tomu keď som si vypočul jeho príbeh musel som uznať, že nemal to v živote ľahké.

Niektorí z umelcov bohužiaľ dokázali do svojej tvorby dať aj myšlienky na samovraždu, príkladom je skladba szomorú vasárnap, pochmúrna nedeľa. Každý, kto si ju vypočul sa zabil. O tom by sa dalo veľa písať, ale či človek chce, či nie, umelci majú veľmi podivuhodný život. Pri množstve, ktoré vytvoria sa na to zabúda. Dokonca sa vraví, že keby Adolfa Hitlera priali na maľovanie, nepovystrájal by toľko zla, koľko spôsobil svetu. Niečo na tom môže byť pravdy, preto že práve umelci majú komplikované povahy. To isté sa môže týkať aj rôznych vedcov, či mystikov, príkladom môže byť mystik Rasputin.

Pravé ladenia majú v sebe harmóniu vesmíru

Včera som opäť cez istý počítačový program začal generovať alikvotné tóny. Boli to tóny sínusovej krivky. Zvláštne bolo na tom to, že tieto tóny som si väčšinou prehrával rovno od základného tónu a nie od alikvotných tónov, čiže od násobkov fundamentálnej frekvencii. Včera som spravil pravý opak a výsledok ma prekvapil. Aj keď tam nebolo počuť hlavný tón, znel tam. Možno to bola práve interferencia v priestore, o ktorej písal na svojich blogoch aj Vlastimil Marek.

Na mojom keyboarde mám ako aj rôzne druhy ladení, tak aj sínusový tón si môžem nastaviť, ako zvuk. Schválne som si preto nastavil čisté ladenie a zahral som c-durový akord, podľa ktorého sa dá naladiť čisté ladenie. Aby som to vám vysvetlil, rovnomerné temperované ladenie nie je založené na násobkoch frekvencie, zatiaľ čo čisté ladenie je práve na týchto intervaloch založené. Zaznelo presne to, čo som čakal, hlavne keď som akord zahral vo vyšších oktávach. Zaznel ešte jeden vedľajší tón c, ktorý sa vytvoril práve alikvotnými frekvenciami. Okrem tónov c e g bol aj tón h naladený práve do tohto čistého akordu.

Keyboard ponúkal dva varianty čistého ladenia, durové a molové. Vedel som automaticky, že tam namiesto tónu e bude použitý tón es. Vyskúšal som teda zahrať tóny c-es-g v čistom durovom ladení a opäť zaznel tón, tentokrát as. Keď som zahral ten vedel som, že to je rozladené. Tak som nástroj naladil do čistého molového ladenia a vtedy akord znel tak, ako znieť mal. Okrem toho nerád priznávam, že práve čisté ladenia mi znejú oveľa lepšie, než temperované. Možno je to preto, preto že takéto nástroje v tomto ladení boli ladené väčšinou ľudským hlasom. Znamená to, že využívala sa tam intonácia ľudského hlasu a tieto ladenia sú známe ako aj v stredovekej hudbe, tak aj v indických klasických Rágach.

Djembe, či Darbuka?

Aký je rozdiel medzi západoafrickým bubnom Djembe a orientálnou Darbukou? Veď obidva nástroje sú vlastne pohárové bubny. Existuje nejaký špeciálny rozdiel medzi nimi? Existuje, dokonca aj taký, o ktorom ste nevedeli.

Darbuka je vyrobená z kovu, najmä z hliníka. Jej blana je syntetická a má silný zvuk. Bubon Djembe naproti tomu je vyrobený z dreva, blana je z kozej kože a má hrubší a mohutnejší zvuk. Na Darbuku hráte tak, že ľavá ruka sa môže hrať basový zvuk, pravá len okrajový zvuk. Pri Djembe sa ruky striedajú, takže aj ľavá a pravá môžu raz hrať bas, inokedy slap. Takto jednoducho by sa to dalo vysvetliť, no mnohé môže prezradiť práve to, ako hráte na dannom hudobnom nástroji. Je to asi niečo také, ako keď pentatonika je najlepšou stupnicou. Znamená to teda, že intuícia a zvuk tu môžu prezradiť dosť. Pri Darbuke totiž ma zvuk dokázal prinútiť k tomu, aby som používal len ľavú ruku na basový zvuk a udieral do stredu. Pri zvuku Djembe som už nejako automaticky vedel, že musím používať obe ruky pri všetkých zvukoch.

Ako je to možné? Ktosi v istej relácii povedal, že takéto hudobné nástroje si musia nájsť svojho hráča. To mi pripomína istú vetu z Harryho Pottera: “Každý prútik si svojho čarodejníka vyberá.” Znamená to v tomto kontexte aj to, že hudobník a hudobný nástroj musia byť prepojení navzájom.

Na ďalekom východe kráčajú s prítomnosťou dopredu

Písal sa rok 2012, keď som narazil na počítačovú hru, ktorú naprogramoval jeden nevidiaci chalan z Japonska. Musím sa priznať, že táto hra bola tak dobre naprogramovaná, až zažala veľký úspech a rozpálila záujem o Japonsko medzi fanúšikmi a hráčmi Audio hier. Musím sa priznať, že aj ja som sa stal obeťou tohto trendu. Možno to bolo akési znamenie, preto že onedlho sa dostala do hitparád pieseň z K-popu, čiže juhokórejskeho popu. Tej piesni mnoho ľudí závidelo a niektorí kresťanskí radikáli ju označovali za satanistickú pieseň. Nedokázali si priznať, že zožala obrovský úspech, než akýkoľvek americký Pop. Práve video tejto piesni malo veľa pozretí.

Ako je to možné? Čo spôsobilo to, že ľudia na ďalekom východe kráčajú dopredu ruka v ruke s prítomnosťou? Predsa každý z vás určite vie, ako sa vyvíjajú a rozrastá sa priemysel takých krajín, ako Čína, Japonsko, či Južná Kórea? Ako je možné, že niektorí ľudia sa vyjadrujú o K-pope, že je “popovejší, než pop”? Túto otázku som si opäť položil, keď som si začal robiť kolekciu na Youtube, kde bol ako aj kórejský, čínsky, či japonský Pop, tak aj thajský pop a mnohé iné populárne piesne z krajín ďalekého východu. Prečo práve krajiny, ako Tajwan, Thajsko, či Južná Kórea majú takúto vynikajúcu populárnu hudbu?

Asi v roku 2015 som sa začal trochu venovať kórejskému Popu, ktorý síce znel, ako naša populárna hudba. V tom istom roku som sa začal zaujímať aj o východné náboženské smery, takže som narazil aj na Hinduizmus, Budhizmus, či Taoizmus, ako aj Zen. Trvá to aj teraz, keď píšem práve tento článok. Tento rok mi totiž niekto povedal, ktorý bol v Indii asi toto: “Ľudia tam len meditovali a nič iné. Zistil som, že to nie je pre mňa.” “Možno to je tak len v Indii.” Povedal som si a vtedy som si uvedomil, čo Budhizmus na rozdiel od Hinduizmu spôsobil v krajinách, ako Južná Kórea, či Japonsko a mnohé iné krajiny Ďalekého východu. Budhizmus tvrdí, že človek trpí preto, preto že nežije v prítomnosti. Japonský Zen tvrdí, že hodnotenie nič neznamená. Taoizmus zas poukazuje na bežný život v prírodnej harmónii. Takéto klasifikovanie je ale príliš jednoduché, no toto nie je článok o východnej filozofii. V Japonsku a Južnej Kórey určite Angličtinu používajú v svojej populárnej hudbe preto, preto že Angličtina je dá sa povedať, univerzálnym svetovým jazykom. Kráčajú s prítomnosťou tak, ako o tom pojednávajú ich myšlienky.

Čo z toho všetkého vyplýva? Naša filozofia, respektíve západná filozofia vychádzajúca z gréckeho učenia, či Monoteizmu môže akokoľvek učiť o odpúšťaní, no na jedno sa tam zabudlo. Treba kráčať s prítomnosťou a to je zrejme naša najväčšia chyba. Ľudia z krajín, kde je ako hlavné náboženstvo Budhizmus by o tom vedeli svoje. Členovia New age napríklad tiež určité zenové metódy aplikovali na hudbu tak, že je celá v prítomnosti. Z hudby sa vlastne stali akési zvuky prostredia, alebo zvykne slúžiť na meditatívne účely, či liečenie. To je len taký experiment, zatiaľ čo vďaka tej prítomnosti, ktorú Japonci, Číňania, Kórejci a mnohí iní aplikujú do života im pomáha bez hodnotenia tvoriť a tak v tej populárnej hudbe je vždy niečo unikátne. U nás totiž prevláda trend všetko ohodnotiť a zamýšľať sa nad minulosťou, či budúcnosťou. Hráme sa len na to, že žijeme v prítomnosti, no nemusí to byť vôbec pravda. Zenové učenie je napríklad proti hodnoteniu a aj keď množstvo Japoncov, či Kórejcov v Južnej Kórey sa nehlási k náboženstvu, určité veci v ich živote vychádzajú práve z filozofie, ktorej hlavná idea je prítomnosť. Indovia ale toto neaplikujú do bežného života, ako to robili Budhisti a Taoisti v krajinách Ďalekého východu a práve preto nekráčajú vôbec dopredu. Znamená to, že duchovno aplikovali len do duchovného života, pri čom aj tie svetské veci sa dajú aplikovať, ak za tým nie je príliš veľká oddanosť. Budhisti totiž hlásajú, že Budhu treba, akoby ignorovať, že to bol vlastne človek, ako každý iný. Najviac by sa k tomu hodilo prirovnanie, ktoré znie: “Zabi Budhu.”. Rozhodne sa nekáže kvôli tomu ničiť budhistické pamiatky, ale Budhu proste nechať tak, ako je a aplikovať určité zásady duchovna tak, aby boli vhodné pre život. Hlavné je ale kráčanie s prítomnosťou stále dopredu. Vpredu nie je nič.