Virtuálne a reálne cestovanie

Keď vznikol letecký simulátor pre nevidiacich Eurofly, veľmi ma to potešilo. Mohol som lietať po skutočných krajinách, hoci virtuálne, ale predsa. Na druhej strane reálne pocity z cestovania a rôzne udalosti sú pre mňa veľmi zaujímavé. Niekedy cestujem aj v mojich snoch, preto že predstava inej krajiny je veľmi zaujímavá, hoci občas mám aj strach z niektorých snov.

Existuje aj iné cestovanie, napríklad cestovanie v hudbe, kultúre a umení po rôznych krajinách sveta. Na tieto cesty ma občas vydajú rôzne udalosti a príhody, ktoré môžu byť veľmi zaujímavé. Cieľom ciest sú totiž rôzni ľudia, kultúry, národy, alebo aj náboženstvá. Z toho vyplýva aj to, že jazyk tiež zohráva určitú úlohu. Dôvody na tieto cesty môžu byť poriadne zaujímavé.

Keď som, ako mladý počul o Indii, veľmi ma zaujímala táto krajina, vďaka rôznym predstavám a rozprávaniam. Alebo som túžil navštíviť Čínu, či Japonsko, vyšplhať sa na Himaláje, ale aké boli dôvody? V tom období som skúšal hrávať Nintendo video hry, samozrejme s pomocou človeka, ktorý vidí. Alebo som sa zaujímal o Pokémonov, ako skoro každé dieťa tej doby, hoci som ani nechyroval o tom, čo sú to vlastne tie postavičky. Pri Indii to bola predstava džungle a tropickej krajiny. A čo Himaláje? Samozrejme, hudba ma do toho zasvätila. Hoci som nerozumel ešte dobre po Anglicky, Mongolia, China, Tibet a Himalayas som hneď porozumel. Takže, mojou prvou destináciou mohla byť Ázia, ale osud pri mojom cestovaní v predstavách opäť otočil koleso a moje plány boli úplne iné.

Dažďové pralesy, subsaharská Afrika, Arabi, neskôr Turci a kto ešte? Takéto otázky som sa mohol pýtať potom, čo som narazil na hudobný projekt, kde na albume bol zobrazený hlboký les. Áno, tento hudobný projekt sa nazýval v Angličtine hlboký les, čiže “Deep forest”. Neskôr som sa dozvedel, že tento hudobný projekt používal vokály istého kmeňa, ktorý býval v dážďových pralesoch v Afrike, to už ubehlo veľa rokov. Napriek tomu, že som počas tohto obdobia o dažďových pralesoch ešte nevedel, pripomínalo mi to niečo, ako cesta do kozmu. Aj nad ňou som rozjímal počas týchto období cestovania vo fantázii. Aj teraz sa musím priznať, že určité predstavy, ako výlet do dažďového pralesa ma priťahujú. Čo sa týka Arabov, alebo Turkov podobne, ako v prípade dažďových pralesov a subsaharskej Afriky aj vtedy hudba zohrala určitú rolu. Žiadne náboženstvo, žiadna politika, hoci v tom období už na Strednom východe sa niečo začínalo diať. To niečo, čo sa tam dialo, boli vojny v Iraku a Afganistane. Hoci som niečo o týchto veciach počul, zachoval som si triezvu hlavu a naopak, snažil som sa zaujímať radšej o kultúru arabských krajín, hlavne o ich hudbu aj mimo územia, kde sa bojovalo. Medzi tým som narazil aj na iné tradície, ako napríklad na fínsku, rómsku, alebo balkánsku. Za všetko môže rádio a rôzne relácie, akoinak s hudbou.

O niekoľko rokov, čo som bol na rôznych dovolenkách v Egypte som si vydýchol, keď som bol v Chorvátsku a postupne som si zamiloval ich hudbu. Okrem rádii som si v Chorvátsku kúpil aj CD, ako to zvyknem pri ceste do cudzej krajiny. Aj moji známi mi občas zvyknú kúpiť CD s meditačnou hudbou, či s hudbou krajiny, v ktorej boli. Tak som si obľúbil aj chorvátsku hudbu a vďaka rôznym reláciám som prichádzal aj na chuť balkánskej hudbe, či rómskej hudbe, ako napríklad Flamenco, maďarská rómska hudba a podobné žánre. Vďaka rôznym hudobným podobnostiam som narazil aj na židovský Klezmer, dokonca na pouličnú hudbu Židov z Odessy v Ruštine.

Čo sa týka Ruštiny, tam zohrávala určitú úlohu aj hra pre nevidiacich, ktorú naprogramoval niekto z Ruska. Aj ruské písmo (Cyrilika/Azbuka) bolo pre mňa zaujímavé. Tak som sa skúšal zaujímať aj o ruskú kultúru, ruskú hudbu, ale hlavne to bola istá počítačová hra, čiže záujem nevydržal. Medzi tým som sa zdokonalil v Angličtine na úroveň človeka, ktorý sa vedel s Angličtinou dorozumieť a postupne som si Angličtinu zdokonaľoval. Tak som spoznal rôznych ľudí, dokonca aj z Nórska, či Gruzínska. Môj záujem o balkánsku hudbu a Rusko ešte stále trval, no niečo v pozadí sa pomaly začalo rysovať.

To som už začal chodiť na konzervatórium a nejako sa mi zapáčil alikvotný, alebo hrdelný spev. Počul som ho aj pred tým, no myslel som si, že to nedokážem. Do môjho spektra záujmu som trochu zaradil aj Mongolsko a Tuvu. To som už postupne objavoval alpskú ľudovú hudbu, teda hudbu z oblasti Rakúska, Nemecka a Švajčiarska. Onedlho ma Rusko, Židia aj Balkán a Rómovia opustili a nahradili ich hlavne Rakúšania, Bavorčania a podobné tradície. Do tohto takzvaného nemeckého obdobia pribúdol aj záujem o druhú svetovú vojnu. Vtedy som narazil aj iné tradície, hoci nemecké obdobie pokračovalo.

Čo bolo za tými rôznymi tradíciami? Keďže u mňa existuje slabosť pre pekné ženské hlasy a dokonca aj v speve, trochu som sa zamiloval do hlasu jednej ženy, ktorá spievala keltské piesne. Neskôr to opadlo, ale nebolo to niečo, ako som pred tým k hlasom opačného pohlavia pociťoval. Nebolo to nejaké zotročovanie a ovládanie mojich pocitov, ale naopak, akési nabíjanie pre nové a nové inšpirácie. Bola to hlavne brána do keltského sveta, najprv hudobne, neskôr o niekoľko rokov aj inak. Potom japonská hra pre nevidiacich, ktorú naprogramoval jeden japonský chlapec ma priviedla na cestu do Japonska, hoci keltská brána a nemecká brána boli ešte stále otvorené.

Počas obdobia, kedy som putoval Nemeckom v mojich predstavách sa ostatné brány zatvorili a otvorila sa iná brána do Bulharska. Opäť k tomu dopomohla hudba a rôzne internetové rádiá. S kamarátom, ktorý sa zaujímal o rovnaké veci, ako ja sme si vymieňali rôzne bulharské piesne. Nemecký záujem síce ostal, ale teraz som sa zameral na bulharskú kultúru, ktorá obsahovala aj niečo z gréckej, či tureckej kultúry. Okrem hudby som sa začal zaujímať aj o ich jedlo a nevedel som sa dočkať, kedy ochutnám Tarator, bulharskú studenú polievku. Skutočne ubehlo mnoho rokov, kým som ju ochutnal. Čas ale letel ďalej, takže som narazil aj na Kataláncov a rôzne iné národy, no postupne ma začala zaujímať aj oblasť Latinskej Ameriky a Andalúzie. Trochu k tomu prispela aj španielska literatúra, hlavne séria poviedok Príbehy z Pralesa od Horacia Quirogu, ktoré som opäť začal v tom období počúvať.

Po istom čase sa odohrala istá udalosť a brány do nemeckej a bulharskej kultúry sa pomaly pre mňa zatvárali. Kľúče k rôznym kultúrnym bránam mám ešte stále pri sebe a nehodlám sa ich zbaviť, takže aj tu platilo pravidlo, že môžem si tieto brány kedykoľvek otvoriť. Začal som blúdiť po rôznych oblastiach, takže som sa raz ocitol v Gruzinsku, inokedy som sa vracial do krajín, ktoré som kultúrne postupne opúšťal. Postupne sa pre mňa otvárala brána do východných krajín z detstva, ktorú som okamžite zavrel, preto že ešte som nemal správne kľúče. Ostala zamknutá, takže som musel nájsť ten správny kľúč a bránu otvoriť. V tom čase medzi hudobné kľúče pribudli aj jazykové kľúče, ako napríklad rôzne písma, takže ma začali zaujímať aj písma Indie a podobných krajín. Treba k tomuto obdobiu dodať, že som sa vrátil aj do Rumunska, ale objavovať opäť neznáme. Čas ale letel a mne sa podarilo dostať až do Karibskej oblasti do časti, kde sa rozpráva Anglicky. Zakotvil som na Jamajke a to vďaka hudbe, alebo aj zvláštny jamajský kreol pre mňa zohrávali určitú rolu. Niekedy som o tých mojich krajinách aj písal v rôznych poviedkach a počas obdobia Rastafari a Jamajka v mojich poviedkach sa ocitali typické motívy Rastafariánstva, Reggae a dokonca, ako to u mňa obvykle bývalo som pred kamarátmi imitoval jamajský kreol a zabával som ich. Dokonca to zašlo až k počítačovým hrám pre nevidiacich a vytvoril som zvukový balík pre jednu počítačovú hru. Dokonca práve tento balík oslovil niekoľkých ľudí a spojili sme sa cez internet.

V tomto období som narazil opäť na Balkán, ale Albánsko ma začalo zaujímať. Čo sa týka Grécka, ich kultúra v objektoch mojich záujmov už tam bola a v Chorvátsku a Grécku som už počas tohto obdobia párkrát bol. Kľúč k ďalším dverám bol už síce dávno v období, keď bola populárna istá kórejská pieseň, ale museli prejsť asi tri roky, keď som konečne začal objavovať K-pop a Kórejčinu. Skúšal som dokonca písať v kórejskom písme na počítači a postupne som sa ho učil. To, čo sa vtedy medzi Severnou a Južnou Kóreou odohrávalo, to ma vôbec netrápilo, hoci vojna s jadrovými zbraňami je dosť nebezpečná. Neskôr som sa opäť začal zaujímať o španielskú oblasť, dokonca som sa prihlásil na Španielčinu iba preto, že chcem sa zaujímať o rôzne domorodé kultúry v Mexiku a Peru, no druhou stranou bolo aj cestovanie. Ako som ale zistil, je to príliš ryskantný krok, myslím na vycestovanie napríklad do Peru, či Mexika, ako som sa dopočul. To sa už dostal na svet a hlavne na internet letecký simulátor pre nevidiacich Eurofly, takže som mohol konečne začať virtuálne cestovať.

Čo sa týka tých jazykov, keďže používam čítač obrazovky z rečovým syntetizérom, ktorý si môžem prepnúť do rôznych jazykov, pridával som si tam aj rôzne klávesnice. Keď som istému kamarátovi začal vymenovať moje klávesnice povedal mi, že som sa zbláznil. Tak som sa postupne naučil aj písať v Čínštine a práve Čína bola mojou ďalšou oblasťou, hlavne Číňania na Taiwane a Číňania, ktorí nepodliehajú Komunizmu. Keďže som sa zaujímal aj o Budhizmus a rôzne meditačné cesty, začal som sa zaujímať aj o Taoizmus. To som si už stiahol aj rôzne rozprávky z oblasti Číny, Kórey, Tibetu, Japonska a Indie, ktoré voľakedy vysielalo Rádio Devín. Keď som si chcel nájsť niečo o Číne, hlavne rôzne príbehy (zaujíma ma totiž viac kultúra než ekonomika), narazil som na Epoch times, alebo na Veľkú epochu, webový magazín. Neskôr som zistil aj to, komu patril ten magazín, preto že som podpísal istú petíciu pre zastavenie odberov orgánov, mučenia a prenasledovania členov hnutia Falun Dafa (alebo Falun Gong). To som si všimol aj NTD televíziu na internete a tento záujem zatiaľ pokračuje, hoci na záujem o iné kultúry nikdy neopustil.

V závere sa musím ešte priznať, že aj Indonézia ma celkom zaujíma, opäť kultúrne, hlavne z hudobnej oblasti. Môže za to príhoda, ktorú som spomenul na inom blogu, ale môžem ju pokojne zopakovať. Keď som počúval CD z Ázijskou hudbou, narazil som tam na niečo exotické. Keď som zistil, že to je hudba z Bali a o niekoľko rokov neskôr, že sa tento hudobný žáner nazýva Gamelan, okamžite sa Indonézia pre mňa stala ďalšou zaujímavou krajinou. Môže za to zrejme aj to, že Indonézština (alebo Malajčina) sa zapisuje Latinkou a nie je to ťažký jazyk. V zátvorke som tu spomenul Malajčinu nie náhodou. Etnická rozmanitosť v Indonézii určila za úradný jazyk vlastnú formu Malajčiny.

Okrem hudby a kultúry tu boli aj iné záujmy, ako napríklad náboženstvo, ako som spomínal. Dokonca som sa raz pokúšal zaujímať aj o Baháizmus. Alebo dokonca z toho ostalo aj fajčenie vodnej fajky (Stredný východ) a fajčenie cigár (Latinská Amerika) pri rôznych príležitostiach.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s