Ktorý variant Arabčiny sa oplatí naučiť

Pozor! Aj keď sa zaujímam o arabskú hudbu, hoci už to nie je také, ako voľakedy, neschvaľujem to, čo robia niektoré hnutia, ktoré sa hrajú na moslimské, ale s Islamom nemajú spoločné celkom nič. Ide o to, že mnoho ľudí si s Arabčinou spája niečo, čo v médiách nerobí dobré meno Arabom.

Začnem ale pekne od začiatku. Spomínal som, že som voľakedy počúval arabskú hudbu. Bola to hlavne egyptská hudba, no neskôr som narazil aj na hudbu z Alžírska, či na hudbu z krajín perzského (arabského) zálivu. Existuje množstvo arabských variantov a popri nich písaná štandardná Arabčina, ktorú môžete nájsť v arabských médiách. Ak ale prídete do nejakej arabskej krajiny, budete sa musieť naučiť aj variant tej krajiny, v ktorej by ste chceli pracovať.

Zistil som, že rodených hovoriacich egyptskej Arabčiny je najviac na celom svete. Je to práve Egypt, kde má stredisko Liga arabských štátov. Okrem toho vďaka arabským médiám je Egypt veľmi populárny. Či sú to egyptské filmy, alebo egyptská hudba, tento variant Arabčiny poznajú aj v iných krajinách. Mimochodom mnoho spevákov odišlo svoju umeleckú kariéru budovať práve do krajiny faraónov, čiže do Egypta. Okrem toho na rôznych kompiláciách s arabskou hudbou skúste si domyslieť, z ktorej krajiny je najviac interpretov. Alebo ešte inak, hoci táto otázka je veľmi z časti zavádzajúca. V ktorom variante Arabčiny speváci arabskej hudby zvyknú spievať? Pozor, nenarážam na Egypťanov, ale aj na spevákov, ktorí môžu byť napríklad zo Sýrie, z Libanonu a v egyptskej Arabčine len spievajú. Niektorým slovám z egyptskej Arabčiny trochu rozumiem a moji známi z Egypta mi vysvetlili niektoré rozdiely v arabských slovách v rôznych dialektoch.

Na záver ten najlepší dôvod zo všetkých dôvodov. Egypt je krajina, kde vznikla jedna z najstarších civilizácii. Dokonca aj teraz v nej môžete nájsť množstvo pamiatok, hoci tie sú z obdobia, kedy sa na tomto území používala Staroegyptčina, alebo Koptčina. Na druhej strane je pravda, že pokiaľ idete napríklad do Alžírska, či Tuniska, je dobré, aby ste sa naučili variant krajiny, v ktorej ste. Vďaka turizmu v Egypte Egypťania ovládajú aj Angličtinu. Platí to aj pre Emiráty, Maroko, či Tunisko, hoci napríklad v Tunisku sa najskôr dohovoríte Francúzsky, než Anglicky. Na druhej strane si myslím, že ak sa naučíte pár slov v Arabčine, či v inom cudzom jazyku, môžete si na svoju stranu nakloniť domáce obyvateľstvo. Platí to aj pre Egypt a keďže sa zaujímam aj o arabskú hudbu, postupne som si získaval obdiv Egypťanov. Možno je to preto, preto že málokedy počujú Slováka, alebo vôbec západného človeka spievať arabské piesne. Čo sa týka tých arabských piesní, všetky, ktoré poznám nemajú nebezpečné texty a sú hlavne o láske.

Philip Pullman verzus Clive Staples Lewis

Pozor: Tento článok obsahuje kritiku, s ktorou sa mnohí z vás nebudú stotožňovať.

Toto je porovnanie dvoch autorov. Je pravda, že som od prvého spomínaného autora čítal iba jednu knihu, od druhého celé kroniky Narnie. P. Pullman sa o C. S. Lewisovi nevyjadril obzvlášť lichotivo a objavil v jeho dielach niečo, na čo dieťa nenarazí. Čitateľ, ktorý už niečo o rôznych národoch a náboženských vzťahoch pochopí určité veci v Kronikách Narnie, Boh nás pred tým chráň.

V prvom rade podobne, ako v kauze Harry Potter ide o fantastickú knihu a hoci cirkev je proti tejto fantázii, určite sa jej nepáčia ani názory Philipa Pullmana a toho, ako v jeho temných hmotách má cirkev skvelé postavenie. Ani by som sa vôbec tomu nečudoval. Veď to slávne “miluj svojho blížneho” občas cirkev porušuje. Príkladom môžu byť aj Kroniky Narnie, kde niektoré mená postáv a charakteristiky sa podobajú na to, čo kážu niektorí Moslimovia. Pozor, narážam hlavne na moslimské sekty, ktoré vytvárajú zlé meno Islamu. Bohužiaľ, o tých sa v dnešnom svete hovorí dosť často a bohužiaľ niektorí Kresťania doteraz sa riadia tým, že “miluj bližného svojho” sa rozumie, ako “Miluj toho, kto je taký, ako ty, čiže Kresťan a ešte lepšie, keď vyznáva tú istú vieru, ktorý ty. Ostatní vyznávači iných nábožestiev sú naši nepriatelia.” Takto zrejme rozumie tejto vete aj C. S. Lewis. Za to v diele Philipa Pullmana “Temné hmoty” je badateľná neobyčajná fantázia vrámci toho, čo káže cirkev a akoby to bol akýsi vzdor od toho, čo káže kresťanstvo a iné náboženstvá. Možno je to preto, preto že v Pullmanových temných hmotách sú aj iné svety. Netvrdím, že v diele C. S. Lewisa to tak nie je. Aj tam sú iné svety, ale našťastie v Pullmanových svetoch určite neexistuje sexizmus, rasizmus, či náboženský fundamentalizmus. Kamarátka mi síce naznačila, že Mordári (Medzinárodná obetná rada) v Pullmanovom diele je vlastne juvenílna justícia, samozrejme z určitými odlišnosťami. Narážam na prvú knihu Zlatý kompas z trilógie Temné hmoty. V jednom z Pullmanových svetoch ľudia majú svojich démonov. Démoni detí sa môžu meniť, no potom, čo sú už ľudia dospelí sa ich démoni meniť nemôžu. Pre Démonov je známe jediné: “Ak tvoj Démon nadobudne stálu podobu, budeš vedieť, aký v skutočnosti si. Ak sa ti podoba tvojho démona nepáči, tak si nespokojný/á.” Napríklad démon jednej z hlavných postáv bol zlatý opičiak. Opice predstavujú múdrosť, no opice zvyknú byť nečakané, prešibané a zákerné. Jeden z postáv v temných hmotách mal za démona krásnu mačku, démoni tatárskej stráže boli vlčice. Toto je veľmi dôležité. Určite ste si všimli, že démoni majú opačné pohlavie, ako ich pán. Niekedy sa ale stáva, že Démon môže mať aj rovnaké pohlavie. Neprezradím vám viac, ale možno z vás niektorých táto trilógia Temné hmoty nadchne a prečítate si ju.

Napriek tomu, čo som spomínal na začiatku o Kronikách Narnie a o tom, k akým nedorozumeniam tam môže dôjsť som si všimol, že Lewis tam uprednostňuje aj postavy z mytológii, či zvieratá. Lev Aslan (Aslan je v Turečtine lev) je sám Kristus. V jednej knihe sa dokonca Aslan premení na baránka, čo prezrádza, kto Aslan je a samozrejme, je tam aj motív zrady a vzkriesenia hneď v prvej knihe. Napriek tomu, čo je napísané v Biblii zradca sa polepší a dokonca premôže prvého nepriateľa Narnie. V tomto prípade ide o nepriateľku a opäť ten sexizmus, ako aj v poslednej knihe. Toto môže niektorým ľuďom na Lewisovi poriadne vadiť a keď som si všimol aj mená Calormeňanov došlo mi, že mená ich zbraní a vôbec ich mená mi pripomínajú arabské slová.

Čo sa ale týka štýlu, v ktorom sú napísané obidve trilógie, odporúčam tieto knihy všetkým, ktorí milujú fantastickú literatúru. Je síce pravda, že v čase, kedy som čítal Zlatý kompas som mal silné ateistické myšlienky a táto kniha ma iba v nich utvrdila. Pamätajte si ale jedno. Je to len fantázia autorov a náboženstvo za nič nemôže, ale ľudia. Boh je láska, no my sme zloba. Na záver, aby ste si mohli obidve trilógie prečítať bez tejto kritiky zakončím článok vetou, ktorú povedal istý môj kamarát: “Viera ľudí spája, náboženstvo ľudí rozdeľuje.”

Mika Waltari a jeho knihy pre hľadačov

Mika Waltari už počas svojho života mal depresie a dosť často sa ocitol na psychiatrii kvôli svojim stavom. Napriek tejto skutočnosti napísal úžasné knihy, napríklad Egypťan Sinuhet. Čo majú všetky jeho knihy spoločné?

V románoch tohto fínskeho spisovateľa hlavní hrdinovia zväčša hľadajú pravdu. Ale, kde je pravda? Nakoniec to aj tak dopadne, ako v prípade prvej spomínanej knihy. Egypťan Sinuhet nič nenašiel, dokonca sa dostal do oveľa veľkej biedy, než si vôbec predstavoval. Hoci táto kniha je veľmi pútavo napísaná, v závere zistíte, že východiskom je samota. Aj ďalšie knihy Miku Waltariho sú ladené v duchu človeka, ktorý hľadá a nakoniec nenájde nič. Hovorí sa, kto hľadá, ten nájde, no v prípade pravdy platí, že kto hľadá pravdu, ten ju nenájde. Každý má totiž len tú svoju pravdu a chce si ju privlastniť. Dôkazom toho sú aj internetové stránky, kde ľudia píšu presne to, čo chcú čítať iní a na pravdu sa v takom prípade zabúda.

Čo z toho všetkého vyplýva? Knihy tohto fínskeho autora sú napísané výborne a dokážete sa dostať do deja celkom ľahko, ba dokonca sa vrátiť v čase napríklad do staroveku. Ak ale máte obrovské depresie a dočítate celú knihu, je možné, že sa dostanete hlbšie do depresii. To môžete aj počas čítania. Je úplne jedno, ako je táto kniha napísaná, ale to, kam sa dostanete vám prezradí hlavne ten pocit z toho. To znamená, že keď som si napríklad vypočul celú audio knihu Egypťan Sinuhet, akokoľvek táto kniha bola pútavá cítim, že neprečítam si ju niekoľko rokov. Cítim tam autorovo zbytočné hľadanie a to, že sa autor vracia stále do tej istej slepej uličky, aj keď v úlohe hrdinu Sinuheta je úplne jasná. Je to v podstate balans s depresiou.

Paulo Coelho a jeho literárny New age

Keď som sa niekoho opýtal na romány od známeho brazílskeho spisovateľa Paula Coelha, niekto mi povedal, že to je New age. O tom, čo je New age som vám tu určite vysvetľoval, hoci z rôzneho pohľadu. Stručne vám vysvetlím, že New age je hnutie, ktoré obsahuje prvky rôznych filozofii, ako napríklad Budhizmu, Kresťanstva, Islamu (hlavne Sufizmu), ale aj Šamanizmu, UFO náboženstiev a iných tradícii. Je to akási amalgamácia rôznych vecí, jednoducho z každého rožku trošku.

Kde sa Paulo Coelho narodil a aký mal život, o tom písať nebudem. To pre nás nie je dôležité. Poďme si rozobrať napríklad jeho dielo Alchymista. Aký je dej, možno z vás mnohí vedia, čiže na dej knihy sa nezameriame. Zameriame sa na to, čo je v tomto diele, hoci si to čitateľ neuvedomí. Predovšetkým človek, ktorý rád číta a nepozná rôzne filozofické a náboženské smery to berie len, ako fantáziu. Postupne si ale uvedomí, že tento román obsahuje odkazy na Kresťanstvo, Islam, Judaizmus a iné tradície. Dosť zvláštne je pre nás počuť arabského Alchymistu rozprávať kresťanské múdrosti, či skutočnosť, že Santiago stretne kráľa Melchizedecha zo Salehu je veľmi podivuhodná a už tu narážame na skrytý mysticizmus. Čo sa týka cigánskych veštcov, táto tradícia skutočne existovala. Napriek tomu si čitateľ môže odniesť jedno múdre ponaučenie z tejto knihy podobne, ako určite množstvo ďalších, ktoré nájdete aj v Biblii. “Ak má niekto nejaký sen, celý vesmír sa spojí, aby ho mohol dosiahnuť ten, kto ten sníva.” Skutočne skvelá motivácia pre tých, ktorí majú nejaké sny.

Teraz prejdeme na inú knihu, ktorá pre niektorých ľudí bude trochu nepríjemná. Je to druhá kniha od tohto autora, z ktorou som sa stretol. Nazýva sa Čarodejnica z Portobella. O čom je táto kniha, nenapíšem, preto že je oveľa lepšie, keď si ju vy prečítate a pochopíte. Jedno je ale z tej knihy v závere celkom isté. Autor už v úvode upozorňuje a v závere sa to potvrdí, že pokiaľ ide niekto magickými cestami, nedopadne to dobre. Napriek tomu som aj v tejto knihe narazil na jednu zaujímavú vec. Ak niekto dokáže tancom komunikovať s vesmírom, nie je to nič nové. Veď aj lietajúci Derviši by vám o tom vedeli rozprávať svoje. Nechcem tu písať o ďalších knihách, ktoré pre mňa predstavujú akúsi tajomnú mystiku a trochu pripomínajú zmes rôznych prvkov z rôznych smerov, ide tu v podstate o New age.

Pozitívom na tom všetkom je, že ako sa hudba New age výborne počúva, tak úžasne sa dajú čítať romány Paula Coelha. Skoro každý jeden som prečítal celý. Nepamätám si mená všetkých kníh od tohto autora, ale každá jedna z nich zodpovedala nejaké duchovné otázky, alebo obsahovala nejakú hlavnú myšlienku, ktorá môže človeka posunúť dopredu, prípadne ho môže vystríhať pred niektorými vecami.

Svetové jazyky: ktoré sú a ktoré nie sú

U nás na Slovensku poznáme tieto svetové jazyky: Angličtina, Nemčina, Francúzština, Španielčina, Taliančina a Ruština. Záhadné je na tom to, že niektoré z nich tam nemajú čo hľadať. Teraz si rozoberme každý jeden jazyk a potom vysvetlím vám, aké by tam mali byť svetové jazyky a prečo.

Angličtina: Tento jazyk sa používa v medzinárodnom obchode, v letectve, informačných technológiách a asi pol milióna ľudí ovláda Angličtinu na svete, či ako materinský, alebo sekundárny jazyk. Medzi ľuďmi, ktorý ovládajú Angličtinu patria ľudia z bývalých britských kolónii na celom svete, napríklad Nigérie, Indii, Keni, Tanzánie, Juhoafrickej republiky, Malajzie, Filipín a mnohých iných krajín. Tento jazyk je možné zaradiť za svetový jazyk.

Nemčina: Tento jazyk sa používa v krajinách, ako Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko, Lichtenštajnsko, ale používa sa aj v Luxembursku, či Belgicku. Okrem toho týmto jazykom rozprávajú nemecké menšiny po celej Európe, dokonca sa tento jazyk používal aj v bývalých nemeckých kolóniách. Napriek tomu ho nemôžem považovať za svetový jazyk, preto že Nemcov nie je napríklad toľko, ako španielsky hovoriacich a používa sa iba v Európe, mimo nemeckých komunít v zámorí, ktoré nie sú až také početné.

Francúzština: Tento jazyk bol, alebo ešte stále je známy, ako jazyk diplomacie. Po druhej svetovej vojne tento svetový jazyk z jeho pozícii vytlačila Angličtina. Napriek tomu je ho možné pokladať za svetový jazyk už kvôli tomu, že v bývalých, alebo súčasných francúzskych kolóniách Afriky, Oceánie, či Ázie sa Francúzština ešte stále chápe, ako primárny jazyk. Francúzština je teda svetovým jazykom.

Španielčina: Tento jazyk sa síce používa v Španielsku a najmä v Latinskej Amerike, ale španielsky hovoriace krajiny zaznamenávajú obrovský rast populácie a patria mnohé z nich medzi vývojové krajiny, ktorých ekonomika môže byť v budúcnosti jednou z najlepších ekonomík.

Taliančina: Taliančina sa používa v Taliansku, vo Švajčiarsku a ešte existuje skupina ľudí v bývalých talianskych kolóniách, ktorá si ešte niečo z Taliančiny pamätá. Okrem toho Taliančina je pokladaná za jazyk hudby, preto že mnohé slová v hudbe sú talianskeho pôvodu. Napriek tomu, že Taliančina je jazykom umenia a umenie je pre ľudstvo stále potrebné, nemôžeme považovať Taliančinu za svetový jazyk už preto, koľko ľudí hovorí na svete po Taliansky, či ako materinským, alebo druhým jazykom.

Ruština: Ruština sa používa, či používala v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, ako aj v krajinách bývalého východného bloku. Napriek tomu, že Ruská federácia patrí medzi svetové veľmoci, skutočne ruská ekonomika môže byť v budúcnosti taká veľká, ako americká? Ruština je jazykom bývalého východného bloku, ale svetovým jazykom byť nemôže.

Zistili sme, že nie sú všetky jazyky svetové. Ktoré sú podľa mňa ďalšie svetové jazyky. Pamätajte si, že Angličtina, Francúzština a Španielčina sú skutočnými svetovými jazykmi.

Čínština: Čína je ekonomickou veľmocou. Pri tomto jazyku je niekoľko nepríjemných vecí. V prvom rade v Číne je množstvo jazykov, ktoré používajú čínske písmo a preto ich zaraďujeme medzi Čínštinu. Mnohé z nich sú tonálnymi jazykmi. Stačí, aby ste jednu slabiku povedali zle a nebude vám nikto v Číne rozumieť. Ak sa chcete skutočne naučiť Čínštinu, odporúčam vám Mandarínčinu, ktorá je oficiálnym jazykom v Číne. Ďalšou nepríjemnou vecou pri učení sa Čínštiny sú už spomínané čínske znaky.

Arabčina: V Arabčine je taktiež veľa problémov, prečo je ju ťažké sa naučiť. V prvom rade je to arabské písmo a pokiaľ sa naučíte štandardnú Arabčinu, budete sa musieť naučiť aj nejaké varianty Arabčiny. V Egypte napríklad majú úplne iný variant, než v Maroku a tých variantov je dosť. Okrem toho Arabsky nehovoria len obyvatelia arabských krajín, ale aj krajín, kde sa Arabčina používa, ako jazyk Islamu. Pokiaľ sa chcete naučiť Arabčinu, odporúčal by som vám začínať egyptským variantom už preto, preto že Egypt okrem toho, že je to jedna z krajín s najväčším turizmom a najstaršou civilizáciou na svete, ale aj preto, že mnohí umelci svoju kariéru budovali práve v Egypte, čím sa museli naučiť aj egyptskú Arabčinu. Napríklad tuniská speváčka Latifa, či Samira Said z Maroka svoju kariéru si vybudovali práve v krajine faraónov. Okrem toho, ako rastie populácia hovoriaca po Arabsky, podobne, ako Čínština môže byť aj Arabčina jazykom budúcnosti.

Keď ustane zvuk, nastane ticho

Aj takto môžeme preložiť jeden z veršov v knihe Tao-te-ťing, za ktorej autora považujeme čínskeho filozofa Lao C´. Ďalší preklad tohoto istého verša znie:

“Príliš veľa zvukov škodí.”

Niektorí z mojich kamarátov tvrdia, že oveľa viac začali milovať ticho, než hudbu. Nerozumel som im po istej udalosti, ale 18. Apríla 2019 sa stalo niečo, čo mi poskytlo odpoveď na túto otázku. Možno to vás prekvapí milí čitatelia, preto že ma poznáte, ako človeka, ktorý miluje hudbu a bez nej nevydrží. Kvôli istým veciam tu nebudem uvádzať, kde sa táto príhoda stala, aby som niekomu neublížil.

Včera som bol na niečom, ako koncert. Išlo o akúsi jazzovú kapelu, ale podľa mňa to bol experimentálny Jazz. Okrem toho táto kapela hrala v miestnosti, kde sa to nehodilo. Tento hluk ma celkom dezorientoval a pokiaľ som niečo potreboval, nikto ma nepočul. Nakoniec som odtiaľ odišiel. Môj asistent sa divil, ako som to vydržal počúvať. Nevedel som mu vtedy odpovedať, ani teraz tomu nerozumiem. Vedel som ale jediné. Nechcem už žiadnu hudbu ani počuť.

Napriek týmto myšlienkam som si skúšal pustiť klasickú hudbu, populárnu hudbu, či indickú klasickú hudbu a vôbec hudbu rôzneho žánru. Práve vtedy sa mi podarilo naraziť na zaujímavý článok o hudbe, hoci časť z toho, čo tam bolo napísané som spoznal okamžite. Vďaka tomu, že som zažil množstvo zvukov, žiadnu hudbu som ani počuť nechcel. Je síce pravda, že sa teraz, kedy tento článok píšem zaujímam aj o iné veci, napríklad o programovanie. Všimol som si, že pracovné ponuky v oblasti IT je na internete veľké množstvo. Aj keď neviem programovať a nemám na to predispozície povedal som si, že vyskúšam aspoň programovať v Pythone. Minulý týždeň ktosi na internete uverejnil dokonca návod v Angličtine. Ten niekto nevidel a okrem toho mi môj ďalší nevidiaci známy poradil stránku s návodmi na Python. Mimochodom aj NVDA je naprogramovaný v Pythone. Veď to, v čom som na tom veľmi zle môžem vylepšiť. Ostatní ma predsa nepoznajú celkom. Ak niečo začnem, je síce pravda, že sa toho po čase vzdám. Takto to bolo aj s programovaním. Možno to bolo aj preto, preto že som nemal žiadny cieľ. Teraz ho už mám. Prezrádzať ho tu nebudem. To teraz nie je dôležité, ale začal som si všímať, že potrebujem pauzu od hudby. Veď aj istý alternatívny maliar mi povedal, že hudba obsahuje množstvo emócii a preto ju veľmi nemá rád. To, čo mi hudba prináša do života som už napísal. Ak je niekto niečoho presýtený, bude sa mu to hnusiť. Platí to bohužiaľ aj pri hudbe. Či pri hudobných žánroch, alebo pri hudbe, ako takej, budete potrebovať ticho.

Včera som porozumel citátu, ktorý spomínam na začiatku, ale aj tomu, čo mi mnohí ľudia hovorili. Netvrdím, že prestanem sa venovať hudbe, ale zároveň pokiaľ si milí čitatelia myslíte, že môžem len hrať a tvoriť hudbu a nič iné, potom ma poznáte len z jednej strany. Nechcem tým povedať, že viem oveľa viac, než my. Nechcem sa nad vás povyšovať, či ponižovať. Okrem hudby napríklad píšem poviedky, básne, či rôzne úvahy a články. Už som písal o tom, ako som sa začal zaujímať o nové veci a hoci je pravda, že moja poriadná blogová explózia začala asi pred piatimi rokmi, už skôr som sa začal venovať písaniu, či Blogom, dokonca aj tvorbe webových stránok, či vysielaní v internetovom rádiu. Boli to ale iba skúšky nehovoriac o mojich pokusoch vytvoriť četových robotov. To sa mi z časti podarilo, ibaže potom som si povedal: “Veď to pre mňa nemá žiadny konkrétny cieľ!” Niektoré nápady treba v hlave rozvynúť, ale niekedy potrebujeme hlavne ticho. Príliš veľa zvukov, či hluku nám môže škodiť.

Pálenie kníh Harryho Pottera a môj názor na celú vec

Mnohí z vás určite poznajú známu trilógiu o čarodejníkovi Harry Potterovi. Ak áno, tak viete, o čo ide. Asi pred mesiacom som sa dozvedel veľmi zaujímavú vec. Akísi poľskí kňazi spálili knihy Harryho Pottera. Počul som o tom, že cirkev je proti takýmto veciam, ale samozrejme, ide o fanatikov a radikálov. Dokonca som sa dopočul o tom, že kňaz odmietol istého chlapca vyspovedať iba preto, že čítal Harryho Pottera.

V prvom rade, je to kniha, ako každá iná. Takýmto činom dokazuje cirkev, že ešte stále sa neposúva dopredu, alebo len zopár ich kňazov. Pálenie kníh a to je jedno, aké sú je veľmi zlé a nepáči sa mi to. Pripomína mi to obdobie, kedy sa počas nacistického Nemecka pálili významné diela rôznych autorov, ktoré prekážali vtedajšiemu režimu. A čo napríklad na pálenie Biblie, či Koránu? Bez rozdielu v náboženstve by niektorí náboženskí radikáli takého človeka najradšej zavraždili. Čo by napríklad povedali Kresťania na Kroniky Narnie, ktoré okrem unikátneho obrazu Ježiša Krista v podobe leva Aslana je plná rôznych rasistických, či sexistických vecí. C. S. Lewis buď vedel, čo robí a bohužiaľ ukázal niektoré a zvlášť veľké nedostatky rôznych náboženstiev. S tým súvisí aj Jóga. Väčšina z radu cirkvi odmieta Jógu, ale niektorí ju preferujú kvôli cvičeniam, nie ale kvôli duchovnému učeniu. Podobná situácia je u mňa aj s arabskou hudbou. Aj keď si občas vypočujem niektoré piesne Samiho Yusufa, nemusím vyznávať Islam. Dokonca aj on je proti tomu, čo niektorí islamskí radikáli robia v božom mene. Určite s tým súvisí aj pálenie Biblie, nie len zabíjanie rôznych ľudí. Asi pred dvomi rokmi istá Slovenka natočila video, kde pomočila a spálila Korán. Pre mňa je každá jedna kniha unikátna a to, že sa s Harrym Potterom nevedia zmieriť predstavitelia cirkví, to je už ich osobný problém a toto pálenie kníh napovedá o tom, že sa akoby dostáva časť našej populácie do stredoveku.

Mám pocit, akoby som nosil drevo do lesa, ale opakovanie je matkou múdrosti, tak sa hovorí. Problém je v tom, že sa vytvárajú aj rôzne nepríjemné predsudky na základe rôznych hlúpostí a potom sa čudujeme, že sa tu začínajú páliť knihy, ako v rôznych diktatúrach. Na záver by som chcel položiť otázku veriacim radikálom (pozor, nie veriacim ľuďom), ktorí ju veľmi radi nebudú mať. Čo by sa stalo, keby som, ako títo kňazi natočil video, kde budem páliť Bibliu? Asi by ste ma najradšej poslali do pekla. Môžete si poslúžiť, ale vy tam budete oveľa skôr a so sudcami inkvizície, či s Conquistadormi sa budete čudovať, že ste slúžili Bohu, no napriek tomu ste sa dostali do pekla.

Čo sa týka literatúry a nie Kresťanstva, nečudujem sa Philipovi Pullmanovi, ktorý vo svojej trilógii Temné hmoty vykresľuje Cirkev za niečo zlé a tiež kritizuje vášho milovaného Lewisa za Rasizmus a Sexizmus. Mám zlé podozrenie, že právom a Kristus s Bohom sa za hlavy chytajú keď vidia, čo robíte. Toľko odkazy z hľadiska náboženského, či literárneho a opäť zopakujem to moje známe, že tiež som veriaci. Zaráža ma ale to, čo vystrájate a za to budú vaše skutky vážené na oveľa prísnejších váhach. Stavím sa, že tamten hore potom, čo mu poviete o tom, že ste spálili knihy Harryho Pottera preto, že sa v nich písalo o diabolských hriechoch sa vás opýta. “Koľko ste dali lásky iným ľuďom?” Alebo vám môže povedať: “To, že ste spálili nejaké vymyslené knihy nepovažujem za skutok, ktorým budete ku mne bližšie. Veď aj Savonarola robil podobné barbarstvá a vôbec sa do neba nedostal.” Skúste si predstaviť túto scénu potom, čo zomriete a zvážte hlavne to, koľko lásky ste mali dať, ale ste ju nedali.

Nedá sa to pochopiť

Keď človek s virguľou, či kyvadlom nájde zlato, prameň vody, či pozitívne zóny, je to nepochopiteľné. Rovnaká zvláštnosť napríklad je, ak sa niekto narodí so schopnosťou jasnovidectva. Toto sú ale javy, na ktoré hľadajú odpoveď všetci. Vďaka včerajšiemu rozhovoru s niektorými ľuďmi ma títo ľudia vyprovokovali k tomu, aby som tu vysvetlil to, čomu nechápu vidiaci a nevidiaci. Veď aj ja som mal pred mnohými rokmi podobné otázky.

“Je pravda, že nevidiaci vidia tmu?” Takúto otázku mi včera položila kamarátka. Nuž, hovorí sa to a na základe toho som zložil aj môj rap Tma v očiach. Už sú tomu asi štyri roky, čo sa o mojej piesni dozvedelo množstvo ľudí a čo uzrela svetlo sveta. “Tma v očiach”, to sú len slová. Je to ťažké vysvetliť, ale nevidiaci nevidia vôbec nič. S týmto bude súvisieť aj moja ďalšia otázka.

“Aké by to bolo, keby som začal vidieť?” S týmto pocitom som sa zaoberal pri písaní mojej poviedky o zaľúbenom nevidiacom, ktorý bol v Medžugorí a tam vďaka božiemu zázraku začal vidieť. S mojim kamarátom, ktorý tiež nevidel a mojou mamou sme sa to snažili opísať. Potom, čo som tú poviedku poslal po skontrolovaní aj inými ľuďmi na odborné posúdenie som sa dočkal prísnej, ale spravodlivej kritiky. Preto som aj v týchto veciach, pokiaľ píšem poviedky pre iných na seba prísny. Ak by ste mali o tú poviedku záujem, môžete mi napísať do komentárov, či sa so mnou skontaktovať cez E-mail, Facebook, alebo inak. Bolo to pre mňa ťažké opísať, dokonca ani biblia neopisuje ten pocit, keď začnete opäť vidieť dostatočne. Možno je to preto, preto že sa to opísať nedá.

“Ako nevidiaci vnímajú farby?” Ak majú nevidiaci zbytky zraku, dokážu rozoznať farby. Na druhej strane dnes existujú aj čítačky farieb. V mnohom sa na ne ani nedá spoľahnúť. Ako dieťa som tvrdil, že moja najobľúbenejšia farba je červená kvôli jablku a krvi. Dnes to môže byť zelená farba, preto že mám rád vôňu zelene (stromov, kvetov a trávy). Otázka farieb je taktiež pre mnohých nepochopiteľná.

“Ak nevidiaci vidia stále tmu, nestáva sa im, že zaspia?” Opäť nastupuje otázka tmy a spánku. V takom prípade závisí to hlavne na pocite, alebo na nastavení biologických hodín. Pamätám si na zaujímavú skúsenosť z mojej prvej cesty autom do Chorvátska. Cestovali sme v noci a ja od mojej cestovateľskej nedočkavosti som takmer vôbec nespal. Keď som išiel v Chorvátsku na toaletu a pýtal som sa koľko je hodín a mamin priateľ mi povedal, že je osem hodín ráno, divil som sa. Pre mňa bola v mojom podvedomí ešte stále noc, alebo večer. Keď som sa neskôr dozvedel o biologických hodinách, pochopil som tejto čudnej príhode. Stačí, ak má každý človek bez rozdielu správne nastavené svoje biologické hodiny a potom nezaspí.

“Ako vidiaci vidia fotografie?” Na túto otázku som sa pýtal ja a hoci je to podobná otázka, ako napríklad “ako vidiaci vníma farby”, dostal som na ňu aspoň čiastočne odpoveď vďaka istému počítačovému programu, ktorý dokáže premeniť zvuk na obraz pomocou tónov. Pozor, ide o experimentálny vedecký program a pokiaľ by chcel s ním nevidiaci vedieť narábať, musí sa naučiť zvuky rôznych obrazov asi tak, ako keď sa niekto učí cudzí jazyk. Prezradím, že ten program interpretoval plný obraz, ako šum a čiary, ako tóny, hoci opis tohto programu je oveľa komplikovanejší. To by bolo na iný článok, ale vďaka tomu programu som vedel, že fotografia, to je niečo, ako plný obraz v tiflografii. Existujú rôzne pomôcky pre nevidiacich, ako znázorniť obraz tak, aby ho mohol hmatom rozpoznať človek so zrakovým postihnutím. To, ako tiflografia presne funguje, bohužiaľ neviem. Prezradím len, že existujú aj tiflografické mapy, ale to sú už obrazy znázornené, ako čiary a nie plné tvary. Pozor, nie je to braillovo písmo.

“Ako vie nevidiaci, či je pred ním muž, alebo žena?” Áno, aj s takou otázkou, či podobnými otázkami som sa stretol a dobre som sa na tom zabavil. Napriek tomu, že je to trochu hlúpa otázka, vysvetlím ju. Ak ku vám niekto prehovorí, okamžite viete, či je to muž, alebo žena. Iné sú prípady transgenderových ľudí, či niektorých žien, ktoré majú hrubé hlasy, ako muži a naopak mužov, ktoré majú tenké hlasy, ako ženy. Nie síce úplne, ale naozaj niečo podobné sa mi už stalo. Ďalším faktorom môže byť parfém. Ženy používajú iné voňavky, než muži. Potom a to je už trochu trúfalý čin môže nevidiaci buď omylom, alebo niekedy aj schválne dotknúť sa osoby pred sebou a tak môže zistiť, či to je muž, alebo žena. To, ako sa to dá zistiť prezrádzať radšej nebudem, preto že mnohí by to mohli zneužiť.

Čo sa napríklad týka rozpoznávania peňazí, na tieto otázky som už zodpovedal v iných článkoch, ako napríklad v prípade Eura. Ak by ste mali nejaké ďalšie otázky, môžete mi ich napísať do komentárov pod článkom a ja vám na ne, pokiaľ budem vedieť zodpoviem.

Kakaovníci

Kto by nepoznal, kto sa narodil v 90. rokoch minulého storočia Igora Adamca a Martina Vaňka? Ak nie, tak detská relácia Kakao vám určite niečo povie a keď sa povie slovo “kakaovníci”, aj mne sa vybavia Igor Adamec a Martin Vanek.

Biografie zanecháme a v našej rubrike Spoza auditória si na nich zaspomíname všetci spoločne. Napríklad kazetu Macko Pusko taktiež nahrali títo dvaja páni. Alebo čo hudobná kazeta Modrý buldozér? Opäť za ňou stoja Igor a Martin. To ale nie je zďaleka všetko, preto že na začiatku tohto storočia som narazil na CD s názvom Nalejte si Kakao do ucha. Bohužiaľ, už sa tieto magnetofónové kazety, či CD nepredávajú. TO ale nie je všetko, preto že aj reláciu Bábovka moderovali Igor a Martin. Ich hlasy sa mi v detstve spájali zo slávnymi detskými reláciami, až do istého momentu.

Keď som sa dopočul o sitkome Mafstory a predchádzajúcich programoch a zistil som, že aj oni dvaja tam sú, veľmi ma sklamali. Známe tváre populárnych detských relácii sa dostali na miesto, kde podľa mňa tam ani nemali čo hľadať. Je to jedno, že sú herci, ale oveľa viac sa hodia práve pre detské relácie, či detské rozhlasové hry. Aj tam som na oboch zvykol naraziť, ibaže po tom, čo som ich objavil v mafiánskych sitkomoch som sa sklamal. Je síce pravda, že Martin Vanek sa okamžite vžil do roly, zatiaľ čo Igor Adamec si zachoval svoju stálu tvár. Možno je to len môj pohľad na Igora a Martina.

O košickej umierajúcej zvonkohre

Bola raz jedna zvonkohra. Tá sa nachádzala v meste Košice a pomaly umierala. Odchádzali na nej zvony, no nikto ju nevyliečil a umiera tam dodnes.

Poviete si, aká smutná a komická rozprávka. Bohužiaľ, toto je realita. V Košiciach na hlavnej ulici máme totiž zvonkohru, ibaže s ňou sa nerobí vôbec nič. Už ani neviem, ktorú pieseň hrá. Je vidno, že postupne umiera a jej melódie začínajú byť hudobným odpadom, než príjemným hudobným zážitkom. V Košiciach sa vystriedali rôzni primátori, župani a starostovia, no zvonkohra ich vôbec nezaujíma. Rozumiem, že je ju možno aj ťažké opraviť, ale keď už fungovať nebude, čo potom? Bude len obyčajný stĺp a na ňom rôzne rúrky, ktoré voľakedy boli zvonkohrou?

V takom prípade nastúpi otázka, či tá zvonkohra má vôbec význam? Pamätám si na časy, kedy ešte zvonkohra hrala a vedel som rozoznať skoro každú pieseň, ktorú zvonkohra hrala. Teraz už ani to neviem a ak sa mi to podarí, nemám vôbec žiadnu chuť počúvať tú zvonkohru. Pri tom mnohí Košičania mi dajú za pravdu, okrem spievajúcej fontány bola ďalším hudobným unikátom mesta Košice, na čo sme veľmi hrdí. Na druhej strane už košická zvonkohra postupne umiera. Hudba už neletí na mýtických krídlach od zvonov košickej zvonkohry a hoci ešte pár zvonov zvoní, onedlho nebudú zvoniť ani tie. Tak čo? Ošetria ju Košičania, alebo ju nechajú umrieť?