Jazyk Sokrata, Pytagora a aj Kresťanstva

Ak sa povie Slovo, či slová, ako “Grécko”, či “Gréčtina, predstavíme si pod tým krajinu Sokrata, Pytagora, či starogrécke báje, ale aj slová, ako “biblia” a “matematika”, ktoré majú pôvod v tomto jazyku. V mnohých jazykoch slovo, pre abecedu má grécky pôvod, napríklad anglické slovo “alphabet”, podľa prvých dvoch písmen v gréckej abecede, či v Ruštine “alfavit”. Gréčtina je jazyk krajiny s ostrovmi v troch moriach, ktoré sú síce časťou jedného mora. V Gréčtine bol napísaný aj nový zákon a Gréci vytvorili prvú abecedu, kde každý znak reprezentuje jednu fonému (hlásku).

Gréčtina patrí do Indo-európskej jazykovej rodiny do Gréckych (Helenických) jazykov spolu s ďalšími variantmi Gréčtiny, ktoré sa už nepoužívajú, ako napríklad Starogréčtina, Koiné Gréčtina (Gréčtina, ktorá vznikla z rôznych gréckych dialektov) a Novogréčtina (Dimotiki), ktorá sa používa dnes. Gréčtina patrí medzi najstaršie živé jazyky, hoci jej prvá forma bola zapísaná v inom písme a bola to Mykénska Gréčtina. Gréčtina síce prešla rôznymi obdobiami vývoja, napriek tomu v nej sa ešte stále používajú archaické slová, ktoré ale v dnešnej Gréčtine znejú úplne inak. Ovplyvnilo to aj vyslovovanie niektorých gréckych písmen v gréckej abecede. Napríklad písmeno “beta” sa číta, ako “vita” a vyslovuje sa, ako v. Gama sa vyslovuje oveľa mäkšie, než naše g a delta čítame oveľa jemnejšie, než naše tvrdé d. Pre porovnanie, v Angličtine existuje člen “the”. Tak sa nejako vyslovuje novogrécka delta. Aj theta sa už nečíta, ako t s prídychom (ašpiráciou), ale má rovnaký zvuk, aký je v anglickom slove “three”, či v ďalšom anglickom slove “thanks”. Ak v Gréčtine narazíte napríklad na naše b, Gréci ho zapisujú, ako “mp”. Tvrdé d, ako “nt” a tvrdé g, ako “gk”, či “gg”. Takéto kombinácie sa môžu čítať aj, ako “mb”, “nd”, či “ng”. Voľakedy sa v Gréckej abecede používalo niekoľko spôsob diakritík, pri čom v modernej Gréčtine sa používa znak pre prízvuk a znak, ktorý rozdeľuje samohlásky. Napríklad “alfa” a “iota” sa bez prehlásky čítajú, ako “e”. Ak ale dáte prehlásku na iotu, znaky prečítate, ako “ai”. Nakoniec, tento znak sa používa na písmeno iota.

V niektorých jazykoch majú problém napísať prepis pre grécke Chi. Angličtina je toho dobrým príkladom, napríklad sa občas používa x, občas h (ako v prípade slovanských jazykov), či ch. Napríklad chasapiko (χασάπικο) sa v Angličtine zvykne zapisovať aj, ako “hasapiko” Čo sa týka príkladov spomínaných vyššie, príkladom môže byť tradičný hudobný nástroj buzuki “μπουζούκι”. Tu sme si všimli, že v Gréčtine sa u zapisuje, ako “ou”. Tak sa to aj zvykne prepisovať. Občas sa stáva, že sa gi zapíše v prepise, ako y. Platí to napríklad pri mene giorgos “γιώργος”, čo je vlastne naše meno “juraj”. Toto meno sa zvykne prepisovať do Angličtiny, ako “yorgos”. Príkladom pre iotu s prehláskou je názov pre grécky tanec zeibekiko “Ζεϊμπέκικο”. Niektoré mená boli počas rímskej nadvlády nad Gréckom latinizované, napríklad ciriacus je grécky Kiriakos, či upravované, ako napríklad herakles na herculesa a podobne.

Čo sa týka zvuku, pre mňa je Gréčtina veľmi malebný jazyk. Pre niektorých zas znie stredovekovo, ale možno to je kvôli Kresťanstvu, či starogréckej filozofii. Veľa pojmov v zdravotníctve má totiž latinský a grécky pôvod, hoci v modernej Gréčtine už znejú inak. V niektorých jazykoch sa ale približujú gréckym súčasným fonémam, ako v prípade ruského slova pre Abecedu (pozrite vyššie). Iným príkladom je napríklad slovo helada. V starej Gréčtine sa nad znak epsilon písal diakritický znak, ktorý sa už v modernej Gréčtine nepoužíva, takže Grécko Gréci nazývajú “elada”.

Na záver malá otázka. Z akého gréckeho slova je odvodené slovo “eucharistia”? Túto otázku vám nekladiem náhodou a okamžite vám ju zodpoviem. Občas sa stáva, že alfa a ypsilon, či epsilon a ypsilon sa čítajú, ako af, alebo ef. Občas sa ypsilon čítalo, ako u, preto že v starej Gréčtine sa vyslovovalo podobne, ako francúzske u, či nemecké ü.. Tým, že si viem takéto slová vrámci jazykov zapamätať a občas ich skúmam som preskúmal aj slovo ďakujem. Moja prvá veta, ktorú som povedal v Gréčtine niekomu po Grécky znela “efcharisto para poly (ευχαριστώ παρά πολύ)” Keď som si všimol prvé slovo, čo znamená “ďakujem” hneď som pochopil, z ktorého slova je odvodené slovo “eucharistia” Mimochodom aj slovo gitara má grécky pôvod, hoci slovo kithara znamená citaru. Arabi tak pomenovali svoju lutnu v Španielsku (qithara) a odtiaľto bol už len krôčik ku španielskej gitare “guitarra”.

Vyhasnutie, alebo démonov je priveľa

Viete, že nepatrím k ľuďom, ktorí by na internet posielali veci od buka do buka, ako to niektorí robia na sociálnych sieťach, či dokonca na blogoch, ako istý nevidiaci, možno aj iní ľudia. Aj na Youtube sa objavujú veci, ktoré by tam nemali čo robiť a odosielajú ich doslova psychopati. Preto, ak sa vám tento článok nebude páčiť, chápem to. Každí sme nejakí, niekedy sa niečo začne, či skončí.

Posledný mesiac zažívam v mojom živote hnev. Situácia z pred piatich rokov sa opakuje, dokonca aj minuloročné Vianoce sa veľmi zhodovali s tými, ktoré som zažil v roku 2013. Ide o atmosféru a pocity, ktoré som prežíval a stupňuje sa to. Tí, ktorí ma osobne poznáte, či  pravidelne čítate môj blog asi tušíte, o čo pôjde. Ak hádate moje platonické kauzy, tak bohužiaľ, nemýlite sa. Opäť som do jednej vletel. Podrobnosti tu opisovať nebudem. Paradoxom je, že mal som sa poučiť z toho, čo som zažil a vykročiť ďalej. Nanešťastie sa situácia zopakovala. Dokonca som si myslel, že som vyriešil istú vec z minulého roku. Vtedy som to zakrýval mojimi virtuálnymi cestami cez istý letecký simulátor pre nevidiacich tak, že som stúpal vyššie v hodnotení pilota. Dokonca som si skúšal predstaviť, ako letím skutočne nad Afrikou, Gréckom, Japonskom, Kamčatkou a mnohými inými miestami, cez ktoré som na Eurofly práve letel. Snažil som zakryť to, pred čím som utekal a čo som si myslel, že sa vyriešilo. Našťastie som rozumný na toľko, aby som o tom nepísal na mojom blogu, hoci ani písanie do denníka, či do mojich pamätí, ktoré si zapisujem do počítača nezvykne pomôcť. Hlavou mi pred niekoľkými mesiacmi prebleslo hlavou slovné spojenie v Turečtine “yeter be”, čo znamená “už dosť”. Bol to výstražný signál. Čo to znamená, to som sa dozvedel od Turkov, ktorí tu pracujú a aj prekladač mi pomohol. Akoby to bol signál a akési výstražné intuitívne varovanie podobne, ako “ain qalbi”, čiže “kde je moje srdce”, pri čom opäť išlo o niečo, čo mi hovorilo, kde aj bez leteckého simulátoru lietam a že to nie sú krajiny, ale vzťahy. Čiže, “kde je moje srdce” asi pred desiatymi rokmi a teraz “už stačí”. Jedno v Arabčine (v istom dialekte “wee’na galbi”), druhé v Turečtine. Ako na potvoru, ale to sa odzrkadlilo na minulom mesiaci, či aj teraz. Dokonca aj minuloročné problémy s očami môžu mať psycho-somatický koreň rovnako, ako aj kašeľ, ktorý ma zastihol minulý týždeň. V poslednej dobe sa hnevám na celkom bezvýznamné veci a nič sa mi nedarí. Nebudem vinu zvaľovať na celú túto kauzu, do ktorej som opäť nešťastne vletel, či dokonca na susedov, alebo mafiu, ako istý nevidiaci blogér. Nie, až tak ďaleko neklesnem. Chyba je vo mne a ak to takto bude pokračovať ďalej, nebudem môcť písať blogy vôbec, preto že budem možno tam, kde by som nechcel vôbec ísť. Najhoršie je na tom to, že ani hudbu už nahrávať neviem a píšem veľmi zle. Myslím to tak, že neviem už písať rôzne príbehy tak, ako pred tým. Možno je to preto, preto že moje napísané veci nerozdeľujem správne. Niekedy sa ale treba vypísať z toho všetkého, či nejakým spôsobom dať moje pocity von, ale nie aroganciou, či agresivitou. Dokonca som si všimol, že už som presýtený hudbou, ale v tichu neviem byť a pauzu si neviem dať. Musím pracovať na plné obrátky, ako stroj. Mám totiž pocity, že nič som nenapísal, že už sa mi minula inšpirácia ATĎ.

Píšem o tom preto, preto že sa to odzrkadľuje aj na mojich blogoch. Neviem už, o čom by som mal písať a preto radšej uverejňujem príspevky na stránky na Facebooku, ktorá je s týmto blogom prepojená. Hovorí sa, že ak je okolo niekoho veľa démonov, občas si aj anjel k tomu človeku nájde cestu. Nie je to ale celá armáda a blokáda démonov, takže žiadni anjeli ku mne neprídu? Mám takýto pocit a preto možno na blogy budem prispievať menej. Potrebujem si asi dať pauzu a prerušiť niektoré aktivity, ktoré mi nerobia duševne teraz najlepšie. Mrzí ma to, no potrebujem mať asi nejakú činnosť, ktorá by nesúvisela s hudbou. Môže súvisieť s jazykmi, ale na istej dovolenke som dostal ďalší nápad, o ktorom možno raz na blog napíšem. Nenapíšem, že by som sa tomu chcel venovať, no niektorí možno na to, ktorá vec to bude prídu, respektíve vytušia, že práve na tú vec narážam. Ešte stále sa totiž hľadám, preto že aspoň duševne sa chcem cítiť dobre. Viem, že život nie je prechádzka ružovou záhradou, ale je dôležité, aby sme sa aspoň duševne cítili v poriadku. Nemusíte ma ľutovať, ani mi pomáhať. Nepíšem to preto, aby ste mi pomohli. Mnohí mi skúšali pomôcť, ale v takýchto veciach som si zvyčajne pomohol sám. Verím, že príde čas, keď sa všetko na dobre obráti. Potom možno aj Globe of music bude fungovať tak, ako fungovať má.

Čas, počasie

“Aký je dnes čas?”
“Dnes je vonku krásny čas.”

V niektorých jazykoch slová čas a počasie majú rovnaké slová. V Španielčine sa označujú slová čas a počasie tým istým slovom “tiempo”. Francúzština používa tiež rovnaké slovo pre čas a počasie “temps”. V Taliančine tiež nazývajú počasie a čas slovom “tempo”, ale tempo u nás znamená aj jednu z hudobných zložiek, od ktorej často závisí aj čas. V Srbo-chorvátskych jazykoch je to isté slovo pre čas a počasie “vreme, vrijeme, vrime”. Aj v našom jazyku je slovo počasie odvodené od slova čas. Občas sa stáva, že slová počasie a čas je možné zameniť (pozrite citát na začiatku článku).

Táto slovná podobnosť sa nevzťahuje iba na Indo-Európske jazyky. V Maďarčine sa čas povie idő a pre počasie sa v Maďarčine používa slovo időjárás.

Naproti tomu v Angličtine sa čas nazýva time a počasie weather. Podobná situácia je v Nemčine, kde sa povie čas Zeit a počasie Wetter.

Čierna ovca medzi jazykmi Ďalekého východu

Ak sa povie “Ďaleký východ”, každý si pod týmto pojmom predstaví Čínu, Japonsko, Kóreu a iné krajiny, ako napríklad Vietnam, či Thajsko. Čínština patrí do Sino-Tibetskej jazykovej rodiny, Japončina do Japonickej jazykovej rodiny a Kórejčina nepatrí nikam. Je to takzvaný izolovaný jazyk bez rodičov, čiže taká čierna ovca.

Kórejčina (nazývaná aj hangunmal, či čosongmal) je úradný jazyk v Južnej Kórei a v Severnej Kórei. Používa sa aj v niektorých čínskych provinciách, hovoria ním aj Kórejci v Rusku, či v Spojených štátoch a iných kútoch sveta. Ak si myslíte, že Kórejčina sa zapisuje v čínskych znakoch, nie je to celkom pravda. Kórejčina je zapisovaná v písme Hangul (alebo Čchosongul). Je to veľmi zvláštna abeceda. Každý znak sa skladá s dvoch, či troch (niekedy aj štyroch) znakov, čo môžeme pokojne nazvať aj slabičnými znakmi. Zaujímavé je na tom písme to, že znaky často zobrazujú polohu jazyka pri vyslovovaní jednotlivých hlások. Preto sa Hangul považuje za najlogickejšie písmo na svete. Kórejská gramatika je ale veľmi náročná. Existuje v Kórejčine asi šesť, či sedem kórejských zdvorilostných vyjadrení. Najviac sa používajú štyri kórejské zdvorilostné formy, ostatné tri sú archaické. Moderná Kórejčina nemá tóny rovnako, ako Japončina, zatiaľ čo Čínština tóny má. Keď tu spomínam Čínštinu a Japončinu, v Kórejčine sa používali voľakedy čínske znaky Handža (alebo Hanča). Dnes sa už veľmi tieto znaky nepoužívajú.

Prečo sa oplatí naučiť Kórejčinu? Ak sa zaujímate o kórejský Pop (K-Pop) a chcete vedieť, o čom sa tam spieva, môže byť to jedna z motivácii naučiť sa tento jazyk. Potom je tu ešte kórejská mytológia, kórejský Šamanizmus a možno vás bude zaujímať aj son (kórejský Zen). O tých, čo sa učia Kórejčinu sa zvykne vravieť, že sú to odídenci od Japončiny.

O Kórei a Kórejčine som tu už písal, ale spomeniem aspoň to, že Kórejčina vám zvukovo môže pripomínať Japončinu, Mongolčinu a Čínštinu. Niektorí ľudia zaraďujú Kórejčinu do Altajskej jazykovej rodiny, ale žiaľ táto rodina už dávno neexistuje.

Baracky

“Dáš si baracky?” Opýtali sa ma rodičia, keď som bol malý. Vtedy som nevedel, že je to nárečové slovo. Vedel som, že baracky pripomínajú broskyne, či marhule. Žeby to bolo iné ovocie? Neskôr som sa dočkal vysvetlenia, že baracky vo východoslovenskom nárečí znamená marhule. Niekto si dokonca baracku pomýlil s broskyňou, ktorá je šťavnatejšia, než marhuľa, ktorá je sladšia a menšia, než broskyňa, alebo nektárinka. V Češtine sa marhule nazývajú meruňky, to len tak pre informáciu.

Prečo sa vo východoslovenskom nárečí nazývajú marhule barackami? Vedel som, že mnohé nárečové slová môžu mať iný pôvod, než len zo slovenského jazyka. V Košickom nárečí sa ocitli aj slová z Maďarčiny, či Nemčiny. Tak napríklad používame slová, ako šifoner, či ancug. Marhuľa sa povie po Maďarsky sárgabarack, broskyňa sa zas povie őszibarack. Nečudujem sa, že si občas niekto pomýli marhule s broskyňami, pri čom baracky vo východniarskom nárečí znamená to prvé. Ak ale chytíte do ruky broskyňu a marhuľu zistíte, že sú si hmatom podobné.

Ak vám niekto bude chcieť dať ochutnať baracky vedzte, že pôjde o marhule. Mimochodom, možno ste sa stretli v dobre známom sitkome so slovom barackpálinka. Ak tušíte marhuľovicu, nemýlite sa. Ide o známu maďarskú pálenku.

Učiteľka nad zlato: Čo sa o tejto knihe Nevie

Učiteľka nad zlato je kniha od autorky Anisha Lakhani. Známe kníhkupectvo Martinus o tejto knihe píše:

Vitajte v škole, kde vedomosti sú to posledné, čo od vás budú učitelia chcieť. Nezabudnite sa obliecť tak, aby bolo dobre vidno aj značku vašej gumičky do vlasov. Kašlite na domáce úlohy! Spraví ich za vás doučovateľka – to už zariadia vaši bohatí rodičia.

Plná entuziazmu, chuti odovzdávať vedomosti a nadšenia pre prácu s deťmi prichádza do vychytenej súkromnej základnej školy v New Yorku mladá učiteľka angličtiny Anna Taggertová. Veľmi rýchlo však zistí, že bohatým rodičom jej siedmakov záleží na ich dobrých známkach oveľa viac ako na tom, čo naozaj vedia. Míňajú dokonca obrovské peniaze za doučovateľky, ktoré však v skutočnosti ich milované deti nedoučujú, ale robia domáce úlohy namiesto nich.
Anne sa to prieči, no keď zistí, že si sama môže doučovaním slušne privyrobiť k skromnému učiteľskému platu, váha len chvíľu. Rýchlo sa stane súčasťou zvláštnej komunity žiakov a ich súkromných doučovateliek, ktorí sa predháňajú v tom, kto nosí drahšie a luxusnejšie oblečenie. Páči sa jej, že ju akceptujú aj ľudia nesmierne bohatí a je ochotná vyhovieť ich čoraz absurdnejším požiadavkám na „doučovanie“.
Stráca však priateľov, nemá čas ani na rodičov, cíti, ako sa zväčšuje jej odstup od ľudí, ktorí jej kedysi boli blízki.
Odcudzenie naberá tragikomické rozmery – Anna si dokonca zadováži drahý byt v luxusnej štvrti, no chodí do neho len prespávať. Všetok čas trávi v škole, na doučovaniach a na nákupoch v luxusných obchodoch. Môže si kúpiť všetko, po čom mladé dievčatá túžia, ale jej pocit spokojnosti a šťastia sa začína vytrácať ….

Keďže som mal možnosť si túto knihu vypočuť, ako zvukovú knihu a pamätám si veľmi dobre na ňu, rozhodol som sa vám o tejto knihe napísať to, čo som si všimol ja a čo sa nespomína o tejto knihe. Je to môj osobný názor na túto knihu. Ak s ním nebudete súhlasiť, pochopím to.

Je pravda, že hrdinka knihy sa ocitá v škole, kde sú oveľa viac dôležité známky, než skutočné vzdelanie, či peniaze a iné veci, ktoré so vzdelaním nemajú nič spoločné. Okrem toho netreba zabúdať ani na priezviská niektorých žiakov. Najprv vám budú pripadať trochu, akoby Nemecky. Ak ale narazíte na slová, ako Bat micva a bar micva pochopíte, čo sú to zväčša za žiaci. Ak sa zaujímate o židovskú kultúru, alebo ste Židia, tieto sviatky vám určite budú neznáme. Čo tieto sviatky znamenajú, to teraz nie je dôležité. Dôležité je najmä to, že mnohé z tých detí sú Židia. Autorka možno trpí Antisemitizmom, alebo rozmýšľa podobne, ako niektorí ľudia o Židoch, ako o bohatých arogantných mocipánoch. O tom, aké dokážu byť niektoré deti rodičov v tomto románe ani opisovať nebudem. Pozor, vôbec nič nemám proti Židom. Veď aj u nás sa občas vyskytnú také prípady. Okrem iného táto kniha môže nechtiac demotivovať niektorých ľudí, ktorí chcú byť učiteľmi práve kvôli tomu, čo sa píše v popise o tejto knihe.

Na záver chcem dodať jedinú skutočnosť k tejto knihe. V mnohých krajinách je to so vzdelaním veľmi zlé. Myslím si, že Slovensko má dosť kvalitný vzdelávací systém, ako je znázornený v tejto knihe.