Vitacig: Alternatíva ku vodnej fajke

Pre nevidiacich je problém si zapáliť vodnú fajku. Osobne vodnú fajku fajčím nie kvôli závislosti, ale kvôli aróme, ktorú vodné fajky majú.

Tento týždeň som sa dozvedel o takzvaných vitamínových cigaretách. O tom, či skutočne vdychujeme pomocou týchto cigariet dym do pľúc rozmýšľam skepticky. Napriek tomu, či áno, alebo nie, ale nemusím si túto cigaretu zapáliť žiadnym zapaľovačom. Stačí len potiahnuť a je to. Áno, pri týchto cigaretách nemusíte používať žiadne tlačidlo na zapaľovanie. Neviem, ako je to možné, ale určite tam jestvuje niečo, čo reaguje na vzduch.

Keď som po prvý krát ochutnal tú vodnú fajku, pustili sme sa s mamou do pátrania. Boli sme totiž u našich známych a tak sme si mohli zistiť, či neexistuje v Košiciach niekto, kto distribuuje tieto cigarety. Našťastie aj v druhom najväčšom meste Slovenska sa niekto našiel a tak sme mohli objednať cigarety, ktoré sme chceli.

Neprezradím však, aké príchute sme si objednali. Prezradím však to, že prvá vitamínová cigareta obsahovala metu piepornu.

Ak si chcete tieto cigarety objednať, môžete tak spraviť na nasledujúcom odkaze.
https://www.vitavape.sk/
Určite existujú aj iné stránky, ktoré ponúkajú iné príchute vitamínových cigariet.

Virtuálne a reálne cestovanie

Keď vznikol letecký simulátor pre nevidiacich Eurofly, veľmi ma to potešilo. Mohol som lietať po skutočných krajinách, hoci virtuálne, ale predsa. Na druhej strane reálne pocity z cestovania a rôzne udalosti sú pre mňa veľmi zaujímavé. Niekedy cestujem aj v mojich snoch, preto že predstava inej krajiny je veľmi zaujímavá, hoci občas mám aj strach z niektorých snov.

Existuje aj iné cestovanie, napríklad cestovanie v hudbe, kultúre a umení po rôznych krajinách sveta. Na tieto cesty ma občas vydajú rôzne udalosti a príhody, ktoré môžu byť veľmi zaujímavé. Cieľom ciest sú totiž rôzni ľudia, kultúry, národy, alebo aj náboženstvá. Z toho vyplýva aj to, že jazyk tiež zohráva určitú úlohu. Dôvody na tieto cesty môžu byť poriadne zaujímavé.

Keď som, ako mladý počul o Indii, veľmi ma zaujímala táto krajina, vďaka rôznym predstavám a rozprávaniam. Alebo som túžil navštíviť Čínu, či Japonsko, vyšplhať sa na Himaláje, ale aké boli dôvody? V tom období som skúšal hrávať Nintendo video hry, samozrejme s pomocou človeka, ktorý vidí. Alebo som sa zaujímal o Pokémonov, ako skoro každé dieťa tej doby, hoci som ani nechyroval o tom, čo sú to vlastne tie postavičky. Pri Indii to bola predstava džungle a tropickej krajiny. A čo Himaláje? Samozrejme, hudba ma do toho zasvätila. Hoci som nerozumel ešte dobre po Anglicky, Mongolia, China, Tibet a Himalayas som hneď porozumel. Takže, mojou prvou destináciou mohla byť Ázia, ale osud pri mojom cestovaní v predstavách opäť otočil koleso a moje plány boli úplne iné.

Dažďové pralesy, subsaharská Afrika, Arabi, neskôr Turci a kto ešte? Takéto otázky som sa mohol pýtať potom, čo som narazil na hudobný projekt, kde na albume bol zobrazený hlboký les. Áno, tento hudobný projekt sa nazýval v Angličtine hlboký les, čiže “Deep forest”. Neskôr som sa dozvedel, že tento hudobný projekt používal vokály istého kmeňa, ktorý býval v dážďových pralesoch v Afrike, to už ubehlo veľa rokov. Napriek tomu, že som počas tohto obdobia o dažďových pralesoch ešte nevedel, pripomínalo mi to niečo, ako cesta do kozmu. Aj nad ňou som rozjímal počas týchto období cestovania vo fantázii. Aj teraz sa musím priznať, že určité predstavy, ako výlet do dažďového pralesa ma priťahujú. Čo sa týka Arabov, alebo Turkov podobne, ako v prípade dažďových pralesov a subsaharskej Afriky aj vtedy hudba zohrala určitú rolu. Žiadne náboženstvo, žiadna politika, hoci v tom období už na Strednom východe sa niečo začínalo diať. To niečo, čo sa tam dialo, boli vojny v Iraku a Afganistane. Hoci som niečo o týchto veciach počul, zachoval som si triezvu hlavu a naopak, snažil som sa zaujímať radšej o kultúru arabských krajín, hlavne o ich hudbu aj mimo územia, kde sa bojovalo. Medzi tým som narazil aj na iné tradície, ako napríklad na fínsku, rómsku, alebo balkánsku. Za všetko môže rádio a rôzne relácie, akoinak s hudbou.

O niekoľko rokov, čo som bol na rôznych dovolenkách v Egypte som si vydýchol, keď som bol v Chorvátsku a postupne som si zamiloval ich hudbu. Okrem rádii som si v Chorvátsku kúpil aj CD, ako to zvyknem pri ceste do cudzej krajiny. Aj moji známi mi občas zvyknú kúpiť CD s meditačnou hudbou, či s hudbou krajiny, v ktorej boli. Tak som si obľúbil aj chorvátsku hudbu a vďaka rôznym reláciám som prichádzal aj na chuť balkánskej hudbe, či rómskej hudbe, ako napríklad Flamenco, maďarská rómska hudba a podobné žánre. Vďaka rôznym hudobným podobnostiam som narazil aj na židovský Klezmer, dokonca na pouličnú hudbu Židov z Odessy v Ruštine.

Čo sa týka Ruštiny, tam zohrávala určitú úlohu aj hra pre nevidiacich, ktorú naprogramoval niekto z Ruska. Aj ruské písmo (Cyrilika/Azbuka) bolo pre mňa zaujímavé. Tak som sa skúšal zaujímať aj o ruskú kultúru, ruskú hudbu, ale hlavne to bola istá počítačová hra, čiže záujem nevydržal. Medzi tým som sa zdokonalil v Angličtine na úroveň človeka, ktorý sa vedel s Angličtinou dorozumieť a postupne som si Angličtinu zdokonaľoval. Tak som spoznal rôznych ľudí, dokonca aj z Nórska, či Gruzínska. Môj záujem o balkánsku hudbu a Rusko ešte stále trval, no niečo v pozadí sa pomaly začalo rysovať.

To som už začal chodiť na konzervatórium a nejako sa mi zapáčil alikvotný, alebo hrdelný spev. Počul som ho aj pred tým, no myslel som si, že to nedokážem. Do môjho spektra záujmu som trochu zaradil aj Mongolsko a Tuvu. To som už postupne objavoval alpskú ľudovú hudbu, teda hudbu z oblasti Rakúska, Nemecka a Švajčiarska. Onedlho ma Rusko, Židia aj Balkán a Rómovia opustili a nahradili ich hlavne Rakúšania, Bavorčania a podobné tradície. Do tohto takzvaného nemeckého obdobia pribúdol aj záujem o druhú svetovú vojnu. Vtedy som narazil aj iné tradície, hoci nemecké obdobie pokračovalo.

Čo bolo za tými rôznymi tradíciami? Keďže u mňa existuje slabosť pre pekné ženské hlasy a dokonca aj v speve, trochu som sa zamiloval do hlasu jednej ženy, ktorá spievala keltské piesne. Neskôr to opadlo, ale nebolo to niečo, ako som pred tým k hlasom opačného pohlavia pociťoval. Nebolo to nejaké zotročovanie a ovládanie mojich pocitov, ale naopak, akési nabíjanie pre nové a nové inšpirácie. Bola to hlavne brána do keltského sveta, najprv hudobne, neskôr o niekoľko rokov aj inak. Potom japonská hra pre nevidiacich, ktorú naprogramoval jeden japonský chlapec ma priviedla na cestu do Japonska, hoci keltská brána a nemecká brána boli ešte stále otvorené.

Počas obdobia, kedy som putoval Nemeckom v mojich predstavách sa ostatné brány zatvorili a otvorila sa iná brána do Bulharska. Opäť k tomu dopomohla hudba a rôzne internetové rádiá. S kamarátom, ktorý sa zaujímal o rovnaké veci, ako ja sme si vymieňali rôzne bulharské piesne. Nemecký záujem síce ostal, ale teraz som sa zameral na bulharskú kultúru, ktorá obsahovala aj niečo z gréckej, či tureckej kultúry. Okrem hudby som sa začal zaujímať aj o ich jedlo a nevedel som sa dočkať, kedy ochutnám Tarator, bulharskú studenú polievku. Skutočne ubehlo mnoho rokov, kým som ju ochutnal. Čas ale letel ďalej, takže som narazil aj na Kataláncov a rôzne iné národy, no postupne ma začala zaujímať aj oblasť Latinskej Ameriky a Andalúzie. Trochu k tomu prispela aj španielska literatúra, hlavne séria poviedok Príbehy z Pralesa od Horacia Quirogu, ktoré som opäť začal v tom období počúvať.

Po istom čase sa odohrala istá udalosť a brány do nemeckej a bulharskej kultúry sa pomaly pre mňa zatvárali. Kľúče k rôznym kultúrnym bránam mám ešte stále pri sebe a nehodlám sa ich zbaviť, takže aj tu platilo pravidlo, že môžem si tieto brány kedykoľvek otvoriť. Začal som blúdiť po rôznych oblastiach, takže som sa raz ocitol v Gruzinsku, inokedy som sa vracial do krajín, ktoré som kultúrne postupne opúšťal. Postupne sa pre mňa otvárala brána do východných krajín z detstva, ktorú som okamžite zavrel, preto že ešte som nemal správne kľúče. Ostala zamknutá, takže som musel nájsť ten správny kľúč a bránu otvoriť. V tom čase medzi hudobné kľúče pribudli aj jazykové kľúče, ako napríklad rôzne písma, takže ma začali zaujímať aj písma Indie a podobných krajín. Treba k tomuto obdobiu dodať, že som sa vrátil aj do Rumunska, ale objavovať opäť neznáme. Čas ale letel a mne sa podarilo dostať až do Karibskej oblasti do časti, kde sa rozpráva Anglicky. Zakotvil som na Jamajke a to vďaka hudbe, alebo aj zvláštny jamajský kreol pre mňa zohrávali určitú rolu. Niekedy som o tých mojich krajinách aj písal v rôznych poviedkach a počas obdobia Rastafari a Jamajka v mojich poviedkach sa ocitali typické motívy Rastafariánstva, Reggae a dokonca, ako to u mňa obvykle bývalo som pred kamarátmi imitoval jamajský kreol a zabával som ich. Dokonca to zašlo až k počítačovým hrám pre nevidiacich a vytvoril som zvukový balík pre jednu počítačovú hru. Dokonca práve tento balík oslovil niekoľkých ľudí a spojili sme sa cez internet.

V tomto období som narazil opäť na Balkán, ale Albánsko ma začalo zaujímať. Čo sa týka Grécka, ich kultúra v objektoch mojich záujmov už tam bola a v Chorvátsku a Grécku som už počas tohto obdobia párkrát bol. Kľúč k ďalším dverám bol už síce dávno v období, keď bola populárna istá kórejská pieseň, ale museli prejsť asi tri roky, keď som konečne začal objavovať K-pop a Kórejčinu. Skúšal som dokonca písať v kórejskom písme na počítači a postupne som sa ho učil. To, čo sa vtedy medzi Severnou a Južnou Kóreou odohrávalo, to ma vôbec netrápilo, hoci vojna s jadrovými zbraňami je dosť nebezpečná. Neskôr som sa opäť začal zaujímať o španielskú oblasť, dokonca som sa prihlásil na Španielčinu iba preto, že chcem sa zaujímať o rôzne domorodé kultúry v Mexiku a Peru, no druhou stranou bolo aj cestovanie. Ako som ale zistil, je to príliš ryskantný krok, myslím na vycestovanie napríklad do Peru, či Mexika, ako som sa dopočul. To sa už dostal na svet a hlavne na internet letecký simulátor pre nevidiacich Eurofly, takže som mohol konečne začať virtuálne cestovať.

Čo sa týka tých jazykov, keďže používam čítač obrazovky z rečovým syntetizérom, ktorý si môžem prepnúť do rôznych jazykov, pridával som si tam aj rôzne klávesnice. Keď som istému kamarátovi začal vymenovať moje klávesnice povedal mi, že som sa zbláznil. Tak som sa postupne naučil aj písať v Čínštine a práve Čína bola mojou ďalšou oblasťou, hlavne Číňania na Taiwane a Číňania, ktorí nepodliehajú Komunizmu. Keďže som sa zaujímal aj o Budhizmus a rôzne meditačné cesty, začal som sa zaujímať aj o Taoizmus. To som si už stiahol aj rôzne rozprávky z oblasti Číny, Kórey, Tibetu, Japonska a Indie, ktoré voľakedy vysielalo Rádio Devín. Keď som si chcel nájsť niečo o Číne, hlavne rôzne príbehy (zaujíma ma totiž viac kultúra než ekonomika), narazil som na Epoch times, alebo na Veľkú epochu, webový magazín. Neskôr som zistil aj to, komu patril ten magazín, preto že som podpísal istú petíciu pre zastavenie odberov orgánov, mučenia a prenasledovania členov hnutia Falun Dafa (alebo Falun Gong). To som si všimol aj NTD televíziu na internete a tento záujem zatiaľ pokračuje, hoci na záujem o iné kultúry nikdy neopustil.

V závere sa musím ešte priznať, že aj Indonézia ma celkom zaujíma, opäť kultúrne, hlavne z hudobnej oblasti. Môže za to príhoda, ktorú som spomenul na inom blogu, ale môžem ju pokojne zopakovať. Keď som počúval CD z Ázijskou hudbou, narazil som tam na niečo exotické. Keď som zistil, že to je hudba z Bali a o niekoľko rokov neskôr, že sa tento hudobný žáner nazýva Gamelan, okamžite sa Indonézia pre mňa stala ďalšou zaujímavou krajinou. Môže za to zrejme aj to, že Indonézština (alebo Malajčina) sa zapisuje Latinkou a nie je to ťažký jazyk. V zátvorke som tu spomenul Malajčinu nie náhodou. Etnická rozmanitosť v Indonézii určila za úradný jazyk vlastnú formu Malajčiny.

Okrem hudby a kultúry tu boli aj iné záujmy, ako napríklad náboženstvo, ako som spomínal. Dokonca som sa raz pokúšal zaujímať aj o Baháizmus. Alebo dokonca z toho ostalo aj fajčenie vodnej fajky (Stredný východ) a fajčenie cigár (Latinská Amerika) pri rôznych príležitostiach.

Ako si nevidiaci môžu prečítať knihy z webov Falundafa

Po dlhšej pauze od písania o hnutí Falundafa som sa opäť rozhodol niečo napísať. Priviedlo ma k tomu aj to, že moji známi poznajú ľudí, ktorí praktikovali toto cvičenie a zmenilo to ich život.

Asi pred niekoľkými mesiacmi, možno rokom som si myslel, že knihy sa dajú len kúpiť. Bolo to preto, preto že som tam nenašiel odkazy a čítač obrazovky ma neupozornil na to, že nadpisy kníh sú miesta, kde treba kliknúť (v prípade nevidiaceho stačí stlačiť enter). Podarilo sa mi tiež zistiť, že knihy sa dajú čítať On-line, hoci som ešte pred tým nevedel, ako na to, no intuícia mi ukázala niečo nové.

Postup, keď sa chcete dostať ku knihám cvičení Falundafa je takýto:

  1. Otvoríte si stránku sk.falundafa.org, v Českej republike cs.falundafa.org.
  2. Otvoríte si sekciu knihy a nedávne články.
  3. Ak sa budete pohybovať po nadpisoch, narazíte aj na názvy kníh. Tieto nadpisy sú nadpisy úrovne 3.
  4. Ak sa dostanete na nadpis, stlačíte kláves enter.
  5. Ak sa budete pohybovať po odkazoch zistíte, že pribudli vám odkazy read online a download as pdf. Kliknete na jeden z nich.
  6. Ak chcete knihu zavrieť, presuniete sa na jej nadpis a stlačíte enter. Odkazy na stiahnutie zmiznú.

Takto si nevidiaci môžu čítať knihy hnutia Falundafa. Postup som odskúšal s čítačom obrazovky NVDA, s Mozillou Firefox aj Google Chrome. Nenastávali žiadne problémy.

Zaspávanie, či umieranie a pochovávanie starých kultúr

V poslednom období pozorujem rôzne zmeny v národoch, štátoch, či kultúrach. Smutné je ale na tom to, že toto všetko sa deje na územiach, ktoré sa pričinili o vznik rôznych kultúr, či civilizácii. Možno je chyba v tom, že niektoré národy boli kolonizované inými národmi, ktoré ich potlačili. Ja si to ale nemyslím, všetko závisí od ľudí, ktorí sú teraz v tej krajine.

V poslednom čase, keď som bol v Egypte som potichu pozoroval pomalý úpadok kultúry, ako takej. Niektorí z Egypta mi vraveli, že za tým je politika. Z časti to môže byť pravda, no nemusí to byť pravda tak, ako si to myslíte. Keď som počúval egyptskú hudbu v Egypte všimol som si, že začína sa modernizovať. Je to už dlhší pomalý proces, ktorý nezačal iba tento rok. Možno to súvisí s krízou islamského sveta, v ktorom sa bohužiaľ nachádza aj Egypt. Akoby arabská jar nič nepriniesla, práve naopak. Na druhej strane sa tomu nečudujem a rozumiem tým ľuďom, ktorí musia utekať z krajín, ako Nigéria, Etiópia, Kamerun, Sýria a môžem pokračovať ďalej. Z istej cestopisnej knihy som sa dozvedel, aké to v afrických krajinách býva. Ľudia znenávideli aj modernizáciu a to iba preto, preto že za tým videli svojich pánov z kolónii (Britov, či Francúzov). Všetko sa ničilo, čo sa len mohlo. Ľudia bedákajú, no nič sa nedeje. Podľa mňa aj Egypt je príkladom tohto kultúrneho úpadku.

Pokračujeme na územie bývalej Mezopotámie. Tam sa dejú hrôzy, terorizmus v mene toho, ktorý všetko stvoril, hoci už ten samotný spôsob je rúhanie sa univerzu, ako som tu už mnohokrát spomínal. A Čína, či India? Čo sa deje s Japonskou, či Južnou Kóreou? Zoznam môže pokračovať ďalej. Keď si predstavím, že v druhej polovici minulého storočia tam išli ľudia, ktorí ešte mohli spoznať niečo nové a teraz tam už nie je nič na spoznávanie. Buď vláda, či modernizácia krajiny, zle nastavené systémy (Indické kasty, Čínsky Komunizmus), ale aj materializmus (Japonsko a Južná Kórea), toto všetko vplýva na spoločnosť. Možno nádej ešte jestvuje v týchto krajinách niekde na vidieku, no v Číne sa veľmi rýchlo ničí príroda. A na kultúru tam pokojne môžete zabudnúť, okrem Indie. Japonsko, Čína, Južná Kórea a možno aj ostatné krajiny kultúru odhodili podobne, ako aj my niekde dozadu. Čo sa týka Číny a toho, čo tam je teraz, čakal by som takýto prístup, no Čína patrila tiež ku krajinám, kde sa rodili civilizácie sveta.

Musím sa priznať, že spomínané krajiny Indického subkontinentu, či krajiny ďalekého východu som nikdy nenavštívil. Snažím sa zachytiť z týchto krajín aspoň niečo z kultúry, čo sa vďaka internetu na svetlo dostane. Nepočítam do toho spoločnosti, ktoré sa zaoberajú etnickou hudbou, či World music. Jedna z krajín, kde sa narodila ďalšia civilizácia a dala základ európskej kultúre a filozofii je Grécko. Voľakedy mali Gréci svoj štát, potom ho ovládol Rím, neskôr to bola Byzantská ríša, potom súčasť osmanského Turecka a práve vďaka Turkom v Grécku vznikol aj hudobný nástroj Buzuki. Gréci sa dokázali prebudiť a svetu ukázali, že sú schopní vytvoriť niečo nové z iného, hoci ekonomicky sú na tom dosť biedne. Keď som bol v Grécku, vždy som sa tam cítil výborne. Nemusel byť za tým hotel, či nádherná dovolenka. Boli za tým ľudia a to bolo niečo úžasné. Ľudia, ktorí si vedia ctiť kultúru a ktorí sú hrdí na svoje tradície aj napriek tomu, že tam je Kresťanstvo ešte stále nezaspali. Pre balkánske krajiny platí to isté. Vojnou sa nič nevyriešilo.

Tu nasleduje malá otázka, na ktorú neexistuje jasná odpoveď. Prečo tie národy, ktoré pomohli iným národom vytvoriť niečo nové zaspali? Prečo niektoré sa ešte stále držia a kultúrne nezaspali? Na tieto otázky odpoveď neexistuje. OKľúčovou otázkou je ešte otázka, “Kto bude ďalší?”. Do úvahy mi prichádzajú krajiny Latinskej Ameriky a možno aj niektoré oblasti Ruska, kde si strážia to svoje. Ostáva tu možno aj Indonézia, ktorá síce čerpá vplyvy z iných tradícii, no ja verím, že sa tam vytvorí aj niečo nové. Pozor, nemusí sa to týkať iba hudby.

Svetlo a tma prostredia

Moja dovolenka v Egypte zvykla vo mne zanechať akúsi nádej, že ešte existujú ľudia, ktorí sa zaujímajú aj o iné hodnoty, než len o materiálne veci. Milujú kultúru a duchovno, ale hlavne kultúru a umenie. Na poslednú dovolenku do Egypta som sa rozhodol zobrať niečo, čo som si nikdy na dovolenky nezobral. Bolo to Ukulele a v roku, kedy som bol predposledný krát na dovolenke v Egypte som sa začal Ukulele venovať. Neoľutoval som vôbec, že som si ho zobral, teraz sa hodilo na zmenu prostredia.

Egypt totiž začal byť tmavý. Pri istom rozhovore s niekym, kto v Egypte žije a nebudem ho menovať v tomto článku som vyslovil to, čo som cítil. “To prostredie v Egypte už nie je také svetlé, ako pred tým.” Dotyčný/dotyčná mi dal/dala za pravdu. Väčšinou sa istá osoba opierala v tomto o egyptskú politiku, do ktorej sa nerozumiem a ani nechcem rozumieť. Či to už bola politika, alebo nie, prostredie bolo oveľa tmavšie, ako pred tým. Akoby sa z tej krajiny niečo strácalo. Je to niečo, čo nemôžete uzrieť očami, či zachytiť bežnými zmyslami. Nemuselo to byť ani vďaka poklesu v oblasti turistického ruchu, ale niečo sa z Egypta začalo vytrácať. Niečo, čo sa dá aj v tajnosti uchovávať.

Po tomto rozhovore som v istom egyptskom obchode hral na Ukulele a spieval arabské piesne. Začal som cítiť, ako sa začína meniť prostredie. Možno to bol len úžas ľudí, že Európan, ako ja pozná piesne egyptských spevákov. Prostredie začalo byť svetlejšie, no ešte stále tam bola tma, myslím samozrejme obrazne. Z toho som pochopil, že kultúra sa postupne vytráca z niektorých krajín sveta, dokonca aj z krajiny, o ktorej som bol presvedčený, že je na tom oveľa lepšia, ako ostatné európske krajiny. Teraz viem, že od istého času vôbec nie a síce sa niektorí ľudia snažili kultúru pozdvihnúť v Egypte, stalo sa to len na chvíľu. Teraz ale postupne Egypt z kultúrneho pohľadu zaniká. My Slováci môžeme byť radi, že zatiaľ sa nám aspoň trochu darí udržať našu kultúru.

Vodná fajka, to je relax

Mnohí fajčia len tak, preto že už to začali. Nevie sa dodnes, či je horšia droga lietanie po internete, alebo fajčenie. Pokiaľ niekto niečo číta na internete, či pozerá rôzne videá (aj tie s označením xxx), či hrá rôzne akčné hry, začína to byť zlé. Ak si len niečo pozrie, prípade ten internet dotvára, je to veľmi dobré, hoci takto môže svoju kreativitu prezentovať. Pri cigarete, či fajčení platí, že ak niekto fajčí cigaretu dosť, je to veľmi zlé. Ak ale niekto fajčí cigaretu len raz za čas, nie je to žiaden problém. To isté môže platiť aj pri vodnej fajke.

Po prvý krát som ochutnal vodnú fajku v Egypte. Vedel som ale, že fajčenie je zlé. Toto bolo ale niečo úplne iné. Niekedy sa mi až krútila hlava, no nebolo to obyčajné krútenie.

Potom som už vodnú fajku fajčil len niekedy, ale veľmi málo. Bolo to vlastne opäť, keď som išiel do Egypta, alebo počas iných príležitostí. Na to ma istý môj kamarát (budem ho tu nazývať Emir kvôli anonimite) zobral do podniku s takým istým názvom, ako znela jeho prezývka. Prezradil mi, že túto prezývku používal v istej internetovej hre. Keď mi povedal dôvod, prečo chodí do Emiru, opäť sa niečo vo mne začalo prebúdzať. Bola to samozrejme, vodná fajka. Poradil mi aj iný trik, pri ktorom som doslova tvrdil, že sa vznášam, že lietam. Ak si myslíte, že dávajú do vodnej fajky nejaké drogy, nie ste ďaleko od pravdy. Pozor, keby to robili v známych podnikoch, majitelia by končili dnuka za mrežami. Niektorí to ale robia, no sú to iba kamarátske skupiny.

Vodnú fajku väčšinou podávajú so špeciálnym tabakom. V prípade, že ste v takom podniku, ktorý je nelegálny, určite vám dajú do toho aj niečo, po čom sa nechodí, ale smeje. Najviac som si obľúbil jablkový tabak. Možno je to preto, preto že bol medzi prvými, ktorý som fajčil. Dokonca som cítil aj vodnú fajku s jablkovým tabakom, ako ju nejakí Arabi fajčili. Pokiaľ chcete nejaké osvieženie, odporúčam vám mätový tabak s lesnými plodmi. Výber je v podstate len na vás, ale zlé tabaky nie sú ani melónový, višňový, či citrónový. Každý má iné chute.

K vodnej fajke sa veľmi dobre hodí čaj. Najlepšie čaje sú ibištekový čaj (Karkade), alebo turecký čaj Rize, či čaj z marockej mäty. To je dosť ideálny obraz orientu. Ešte ho môžete dotvoriť aj nejakou tou arabskou hudbou. Veď na Youtube existuje mnoho videí s arabskou, či tureckou hudbou. Vodnej fajke ale nevadí ani populárna hudba, či Hip-hop, no Heavy metal k tomu by som rozhodne neodporúčal.

Tu je ale jedno varovanie. Ktorýsi s Egypťanov mi hovoril, že by mal on prestať fajčiť vodnú fajku, vraj to škodí. Pri vodnej fajke možno platí to isté, čo pri cigaretách. Sú ale ľudia, ktorí vodnú fajku nefajčia každý deň, ale napríklad raz za mesiac, či tri mesiace. Vodná fajka, to je relax.