Zomrel Oleg Šuk, učiteľ Zenovej školy Kwanum

Bez toho, v čo verím som musel tento článok napísať. Je to akýsi pohľad do minulosti. Je to aj preto, preto že som tohto majstra Zenu spoznal osobne asi pred štyrmi rokmi.

Neviem prečo, ale aj túto správu som sa dozvedel cez sociálnu sieť. Písal o tom jeden z mojich priateľov, ako mu volal učiteľ Kwanum Zenu Daniel S s touto smutnou správou. Nemohol som tomu uveriť. Až potom, čo som sa dostal na Facebookovú stránku Zen Yoga pochopil som, že je to pravda. Oleg Šuk zomrel na Leukémiu.

Nejdem tu písať o tom, čo je to Kwanum Zen, ani o Leukémii. Informácie o týchto veciach si každý dokáže nájsť na internete. Rozhodol som sa, že sa v nasledujúcich riadkoch pokúsim zhrnúť nie len moje prvé stretnutie s týmto zenovým učiteľom, ale aj všetko to, čo tomu predchádzalo.

Objavovanie východných náboženstiev

Môj záujem o východné náboženstvá, ako sú Budhizmus, či Taoizmus začal asi pred piatimi rokmi. Chcel som sa odlúčiť od všetkého, čo mi pripomínalo jednu z mojich platonických lások. Medzi tým, čo mi ju pripomínalo bolo aj Kresťanstvo. Tak som začal hľadať úplne iné duchovné cesty, ale nebolo to len kvôli tomu. Nebudem tu písať, na čo všetko som narazil. Okrem toho som takmer nič nevedel o náboženstvách Indie, Číny, Japonska, alebo Kórey. To, či to bolo správne, nech každý posúdi sám. Ako však sami zistíte, nejednalo sa len o náboženstvo, ale musím priznať, že stále je lepšie veriť v jedného Boha, než v mnohých Bohov. Tým nechcem povedať, že indická kultúra je zlá. Už som na tomto blogu mnohokrát naznačoval, že môj záujem o cudzie kultúry nemusí súvisieť s náboženstvom.

Obdobie Kóreománie

Uplynul rok a moja platonická kauza stále pokračovala. Ak to číta niekto, kto o tejto kauze vie, nech má rozum a nepíše to do komentárov. Nemusí nikto vedieť, že viete o tom. Teraz to ale začalo byť o niečom inom a Budhizmus šiel bokom. Tí, ktorí ma poznáte skúste si domyslieť, čo ho vytlačilo. Ak hádate hudbu, hádate správne. Pokiaľ čítate môj blog pozorne tak asi viete, čo sa vtedy stalo. Rok 2014 vystriedal rok 2015 a práve vtedy začína moja Kóreománia.

Od Vlastimila Marka až po Zen

Píše sa rok 2016, pomaly ukončujem štúdium na Konzervatóriu. Nie som stále spokojný a snažím sa brániť všetkému, čo mi to pripomína kauza, ktorá bohužiaľ ešte stále neskončila. Práve vtedy som si spomenul na Vlastimila Marka a jeho názory na hudbe. Vlastimil Marek, tento New age autor a duchovný učiteľ kritizuje dnešné hudobné školstvo a stále si hudie svoje o pôrodoch. Ak niekto číta jeho blog tak zistíte, že Vlastimil Marek pomaly odchádza preč. Určite ste pochopili, čo tým myslím.

Práve vďaka Vlastimilovi Markovi a jeho článkom som sa začal dozvedať o japonskom Zene. Kóany a rôzne zenové praktiky prebudili vo mne zvedavosť o Zen. Povedal som si, že ak doštudujem, skúsim nájsť niekoho, kto sa venuje Zenu.

Syntéza

Teraz zistíte, k akej syntéze onedlho dôjde. Ešte stále je rok 2016 a ja som úspešne ukončil moje prvé štúdium. Stále som sa hľadal a hoci Vlastimil Marek písal o hudbe rôznych národov, chcel som to zažiť aj ja. To, čo je napísané je jedna vec a hudobná skúsenosť je druhá vec. Okrem toho som sa chcel pustiť do pátrania za zenovým Budhizmom. Kde inde ale začať, než v meste, odkiaľ pochádzam?

Mal som šťastie. V istej čajovni som sa dozvedel o akomsi zenovom cvičení. Keď som sa ešte k tomu dozvedel, že to je kórejský Zen, veľmi som sa potešil. Môj záujem o Kórejcov a Budhizmus sa spojil a vzniklo z toho niečo nového.

Prišiel som na moje prvé zenové cvičenie. Nebudem popisovať, ako to prebiehalo. Spomeniem ale jednu úsmevnú udalosť, ktorá sa mi tam prihodila. Stretol som tam moju učiteľku, ktorá ma učila hrať na rôzne ručné bubny a perkusie. Možno aj o nej niečo na tomto blogu napíšem. Stretol som sa tam aj s inými ľuďmi. Konalo sa to v istej čajovni, kde občas zvyknem zájsť ako na čaj, tak aj na vodnú fajku a kus reči s niektorými mojimi kamarátmi, ktorí sa tam občas objavia. Prezradím však, že občas sa v tejto čajovni objaví aj istý známy hudobník. Ak viete, kto to je, radšej si to nechajte pre seba. Áno, aj s týmto umelcom som sa mnohokrát stretol. Aj toto leto, keď som spoznal Kwanum Zen som sa stretol s touto celebritou.

Stretnutie s majstrom

Teraz budem písať o úplne inom stretnutí, než so známym umelcom, ktorého môžete vidieť aj v istej relácii na obrazovkách svojich televíznych prijímačov. To už bol deň, kedy sa konečne moja platonická kauza vyriešila. Stretol som sa s istým dievčaťom medzi štyrmi očami a všetko, čo sme si mohli a chceli sme si aj povedali. Po tomto rozhovore sa mi veľmi uľavilo. Večer však nastúpilo jedno prekvapenie.

Na Kwanum Zen cvičenie zavítal jeho najväčší slovenský majster Oleg Šuk. Bolo z neho cítiť autoritu, ale vedel aj rozosmiať svojim humorom. Na mnohé naše otázky odpovedal vecne a priamo. Bol to podľa mňa skutočný zenový majster. Tým nechcem povedať, že nemal žiadne hriechy. Kto však je bez hriechov? Či malých či veľkých, každý ich má. Dokonca na internete som našiel aj rozhovory a prednášky, kde sa ľudia pýtali majstra rôzne veci, kde majster vysvetľoval rôzne princípy školy Kwanum a kde občas povedal aj nejaký ten vtip.

Odišiel, ale….

V našich srdciach, ktorí ho poznali a ktorých učil tento majster ostane vždy. Mnohí naňho spomíname a aj ja, hoci som nechodil pravidelne na jeho prednášky. Aj ja som tiež smutný z toho, že zenový majster Oleg Šuk odišiel. Nechcem napísať slovo zomrieť, preto že je to pre mňa hrozné slovo, aj keď skutočnosť je taká, aká je. Každý raz zomrie, ale jeho myšlienky a jeho posolstvo pre tento svet bude stále žiť. Platí to aj pre majstra Olega Šuka.

Vrchol drzosti ČKS: Vyhrážajú sa českému politikovi za návštevu Taiwanu

“Za toto draho zaplatíte”. Odkazujú politici ČĽR. Českí politici okrem hradu odkázali: “My nie sme vaša kolónia.” Tak sa zdá, že teraz už čínsky režim zašiel priďaleko.

V jednej veci chválim Donalda Trumpa, aj keď je pravda, že budem rád, keď doslova vypadne z prezidentského paláca. Som rád, že dokázal zatočiť s vlyvom ČKS na americkú ekonomiku. Bohužiaľ, nie je len to, čo sa mi na ČKS nepáči. Už dlho píšem o rôznych nelegálnych odberoch orgánov, ktoré robí ČKS väzňom len kvôli viere. Vie sa najmä o Ujguroch, členov hnutia Falun Dafa, ale čo, ak sa to isté deje s Kresťanmi v Číne. Dokonca chcela Čína diktovať pápežovi niečo, čo sa týka Kresťanov v Číne. Rusi už do Česka vyslali svoje komando, aby otrávili kvôli istej soche dvoch českých politikov. Aj Čína má tu určité záujmy a vďaka istému “ožratému” mocnému si môže upevňovať svoje nároky aj v ČR. Ako sa zdá, aj oni to prehnali.

Čínska komunistická strana sa totiž začala vyhrážať českému politikovi Vystrčilovi, ktorý si dovolil zamieriť na Taiwan. Prečo tak spravil, domyslite si sami. Na druhej strane nech si ČĽR nemyslí, že štáty, ktoré si kupujú ich produkty sú automaticky ich kolónie. Nie je to tak. Skutočne si myslím, že čínsky komunistický režim teraz zašiel priďaleko.

Prečo český hrad mlčí? Jednoducho preto, že pán český prezident pije čínske víno, či ruskú vodku a nemá to v hlave v poriadku. Zaujímavé, že sa niekedy dokáže prebrať zvlášť vtedy, keď akási ruská televízia zverejní dokument, kde tvrdia, že Rusi v roku 1968 oslobodzovali ČSSR. To je asi všetko, čo český opilezident, alebo ak chcete moji českí kamaráti, “vožrazident” dokáže. Nuž nečudujte sa, keď si vždy prihne a bohužiaľ aj za triezva pôsobí a artikuluje, ako keby bol stále opitý.

Čo sa týka môjho postoja, tu je:
Oveľa radšej mám Taiwan, než Čínu. Áno, je pravda, že sú tam čínski Nacionalisti. Napriek tomu nedoničili kultúru tak, ako komunisti počas Kultúrnej revolúcii. Na Taiwane je náboženská sloboda a okrem dvoch ďalších čínskych provincií aj tam si môžu ľudia prečítať cenzurované správy čínskym komunistickým režimom. Majú z nich ale strach a mnoho krajín sa tiež boja diplomatického styku s Taiwanom.

Čína môže využiť Covid krízu a zaútočiť na Taiwan

V istých správach som narazil na to, že Čína plánuje zaútočiť na Taiwan. Vôbec by som sa nečudoval, keby sa to stalo.

Taiwan nepatrí pod Čínu

Aj keď Čína tvrdí, že Taiwan patrí pod Čínu podobne, ako Hongkong , či Macao, musím vás vyviesť z omylu. Existujú síce zmluvy medzi dvomi poslednými čínskymi ostrovmi, ale medzi Taiwanom nie. Taiwan je oveľa slobodnejší, než si myslíte. Nepatrí síce pod Čínu a ani patriť nechce. Písal som už na tomto blogu o tom, že Taiwan má z Číny strach, takže trochu ich Čína straší. Napriek tam ľudia môžu čítať ľudia správy, ktoré sú v pevninovej Číne cenzurované. Platí to aj pre ďalšie spomínané ostrovy.

Zatiaľ, čo sa svet zaoberá novým vírusom

Členovia ČKS veľmi dobre vedia, že zbytok sveta sa vo veľkom zaoberá novým vírusom, ktorí sa im nepodarilo utajiť. Túto situáciu by priaznivo mohli využiť na to, aby mohli zaútočiť na Taiwan, preto že chcú ho zraziť celkom na kolená. Zatiaľ ich len zastrašujú, ale môže sa to stať. Viem, že potom by mohla vypuknúť vojna a skúste hádať, keby sa do tej vojny zapojil Hongkong, na ktorej strane by bojoval. Rozhodne nie na strane ČĽR. Pevne verím, že aj tam sú ľudia, ktorí si uvedomujú celú túto situáciu a nepáči sa im politika ČKS. Nie je to len zopár ľudí, ale je ich veľmi veľa. Neviem ešte, ako by na túto situáciu zareagovali Macao, ale podľa mňa určite by sa postavilo proti ČKS.

Jazyk jediného cisárstva na svete

Japonsko je jediným cisárstvom na svete. Keďže mnoho ľudí sa chce učiť Japončinu, prečítajte si o tom, prečo sa oplatí Japončinu naučiť. Pred tým vám odporúčam prečítať si článok o tom, prečo som sa voľakedy začal Zaujímať o Japoncov.

Japončina je jazyk ostrovnej krajiny, krajiny Samurajov a jednej z technických veľmocí. Je to jazyk s tromi zápismi (obsahuje tri písma, jedno z nich obsahuje čínske znaky) a veľmi náročnú gramatiku. Napriek tomu tento jazyk sa učí čoraz viac ľudí.

Prečo je to tak? Prečo gramatika týchto ľudí, či písmo neodradí?

  1. Japonské video hry (u nevidiacich audio hry) sú veľmi populárne.
  2. Japonská ekonomika patrí medzi najväčšie ekonomiky sveta.
  3. Japonské záhrady a japonský Zen sú skutočne hodné obdivu.

Ak sa chcete dozvedieť niečo viac o japonskom Zene, či Šogunátoch a japonských cisároch, Japončina sa vám určite zíde. Okrem toho nie je to tonálny jazyk, aj keď sa kladie dôraz na melódiu hlasu, či dĺžku samohlások, aspoň to môže byť ďalšie pozitívum, prečo sa oplatí naučiť Japončinu.

Kóreománia 2020: Začalo to pred piatimi rokmi

O Kóreu, Kórejčinu, či Kórejcov som sa pred tým, než moja Kóreománia začala vôbec nezaujímal. Vedel som len niečo o ich hudbe a mal som k ním vytvorený taký vzťah, ako k Bulharom. Vedel som, že existujú, ale nejako som sa o nich nezaujímal. Podobne to bolo aj s bulharskou hudbou a to iba preto, preto že som počúval bulharskú hudbu, ktorú prezentoval západ, respektíve rádiá propagujuce World music. Ak sa povedia slová, ako “Hudba” a “Kórea”, obvykle príde na um každému, kto sa zaujíma o Južnú Kóreu K-Pop. Aj ja som na tento žáner narazil a bolo to práve pred piatimi rokmi a asi v rovnakom čase, ako píšem tento článok.

Asi pred piatimi rokmi som sa začal zaujímať o Kórejčinu, o kórejské písmo Hangul, K-Pop, ale aj tradičnú hudbu. Keďže som nič nevedel o službách, ako Spotify, bol som odkázaný len na internetové rádiá. Tam som samozrejme počúval K-Pop a potom tu bol ešte Youtube. Tam sa mi niekedy nedarilo nájsť to, čo som hľadal. K-Pop som tam našiel, ale kórejskú tradičnú hudbu sa mi veľmi ťažko podarilo nájsť. Prečo to bolo tak, domyslite si. Minulý týždeň som narazil na prekvapujúcu vec, keď som si prezeral knihy v istom kníhkupectve v rôznych oddeleniach. Medzi jazykovými učebnicami najviac bola obľúbená Španielčina, ale medzi ostatnými jazykmi uspela Kórejčina. Musím sa priznať, že som čakal Angličtinu a Maďarčinu (alebo aj Japončinu, či Čínštinu), ale s týmto som nepočítal. Možno to bolo kvôli fanúšikom K-Popu a BTS, či iným K-Pop hviezdam, ktoré sú určite aj tu populárne, najmä medzi mladými ľuďmi. Možno to bolo preto, preto že kórejské písmo je oveľa jednoduchšie, než japonské písmo a hovorí sa, že kórejské písmo je najlogickejšie na svete. Či je to pravda, to posúdiť neviem, keďže nevidím. Viem ale, na akom princípe toto písmo funguje.

Musím sa priznať, že ešte stále sa zaujímam o Kórejcov, či o Kórejčinu. Po mojich z časti márnych nádejach vrámci Taekwonda som sa nevzdal. Musím sa priznať, že o Taekwondo som sa skúste hádať, prečo zaujímal. Nebolo to kvôli bojovým športom, ktoré sú populárne aj v ostatných ázijských krajinách. Možno ste čítali moje predchádzajúce články a tak viete, že to bolo kvôli Kórejcom. z Kwanum Zenu som si odniesol niektoré lekcie a spomienky na to, ako sme spievali Sútry v Kórejčine ostali. V prípade Taekwonda spomínam na povely v Kórejčine, ale hlavne na príležitosť zahrať kórejským majstrom Taekwonda kórejskú národnú pieseň Arirang. Stretol som aj ľudí, čo v Kórei študovali a dozvedel som sa o tom, ako to tam funguje. Neskôr som sa zameral na Turečtinu, Turkov a Kurdov, no napriek tomu moje staré záujmy ostali. Okrem toho aj Turečtina je medzi tými najpredávanejšími knihami istého kníhkupectva, zatiaľ čo Arabčina nie je taká populárna. Je to možno aj z toho dôvodu, že Arabčina má množstvo Variantov, ako som na tomto blogu už spomínal. To, že Kórejčina, ako exotický jazyk predbehne aj Japončinu sa mi ani nesnívalo. Je tu možno aj ďalší dôvod, keď tu už spomínam Japončinu. Mnohí z tých, ktorí sa učili Japončinu zutekali od nej a uchýlili sa ku Kórejčine.

Rozdiel medzi Čínou a Taiwanom

Na známej sociálnej sieti moja známa zdieľala tento status.

“Dobrá věc se podařila, věrná láska zvítězila”, spieva zbor v Predanej neveste. Dnes zvíťazilo priateľstvo medzi Čínskou republikou Taiwan a našou vlasťou. Bol som svedkom prevzatia taiwanského daru Slovensku v sklade Štátnych hmotných rezerv v Čachticiach. Lietadlom do Frankfurtu a potom “náklaďákom” až na miesto určenia prišlo 200.000 rúšok. Keď sme s milý priateľom ****** o veci pred krátkym časom uvažovali, netušili sme, že sa, vďaka akčnému a obetavému R.L. Tsengovi, ktorý JE VEĽVYSLANCOM Taiwanu, i keď sa tak kvôli (žiaľ svetovými demokraciami akceptovanému) nehoráznemu diktátu červených súdruhov z Pekingu netituluje, naše úvahy tak operatívne “zhmotnia”. Ku cti MZVEZ rád uvádzam, že sa prevzatia zúčastnili i jeho zástupcovia. Taiwan na Slovensku 駐斯洛伐克代表處 Spolu sme silnejší!

Mnohí si myslia, že Taiwan patrí pod Čínu. Ani Hongkong, či Macao nepatria pod Čínu a ani patriť nechcú. Posledné dve menované krajiny majú s Čínou podpísanú akúsi zmluvu. Po jej uplynutí budú patriť úplne pod ČĽR. Taiwan má ale z Číny strach a aj keď si Čína (ČĽR) o Taiwan nárokuje, Taiwan pod Čínu nepatrí. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že vo všetkých troch krajinách nie sú zablokované médiá, ktoré vystupujú proti ČĽR.

Ďalší z rozdieľov môže byť aj písmo. Čínština v Číne, ako aj v Singapure sa zapisuje zjednodušenými znakmi Chanc´. Na Taiwane, v Hongkongu a Macau sa Čínština zapisuje tradičnými znakmi, čiže tými, ktoré Čínština používa už od svojho vzniku. Na Taiwane sa podobne, ako v Číne používa Mandarínčina, ale v Hongkongu a Macau Kantónčina rovnako, ako v čínskom Kantone (Kuantung) Na Taiwane sa okrem toho používa aj čínsky jazyk Min, či rôzne jazyky taiwanských domorodcov. Ako za prvej čínskej republiky pred japonskou okupáciou Číny, tak aj na Taiwane sa používal pre prepis čínskych znakov odlišný systém, než je Pchinjin, prepis Čínštiny do Latinky (aplikovaný je väčšinou v Angličtine a zaviedla ho ČĽR). Na Taiwane sa tiež začal používať Pchinjin pri prepise Mandarínčiny do Latinky, ale okrem neho sa používa pre výučbu čínskych znakov aj ďalší systém Bopomofo (Čujin), ktorý má vlastné písmo.

Netreba zabúdať ani na to, že na Taiwane žijú domorodé kmene, ktoré sú príbuzné národom žijúcich na Filipínach, Indonézii, na Papue, Novom Zélande a ostatných častiach Oceánie. Taiwan nebol objavený Čínou, ako prv. Taiwan objavili portugalskí moreplavci. Veď preto sa Taiwan nazýva aj Formosa. Číňania na Taiwan prišli až potom.

Okrem toho Taiwan podobne, ako aj Južná Kórea nezatajuje informácie o novom Koronavíruse. Naopak, snaží sa proti nemu bojovať, ako si môžete prečítať v tomto článku.

Na záver prezradím aj ďalšie dôvody, prečo mám v úcte Taiwan. Ako mnohí z vás vedia, skúšam písať v rôznych jazykoch. Čínske znaky sú pre mňa zaujímavé z tohto dôvodu, že je to jediné logografické písmo na svete, ktoré žije. Znamená to, že znaky v tomto písme reprezentujú slová, alebo časti slov. Skúšal som zapisovať aj v čínskom Pchinjine, či už cez Google, alebo Windows. Najviac sa mi osvedčila metóda zápisu Bopomofo, preto že klávesnica tejto metódy zápisu čínskych znakov je úplne rozdielna oproti Latinke a aj jej štruktúra ma fascinuje. Je totiž podobná s poradím znakov v zápise Čujin (Bopomofo), z ktorého čerpal aj Pchinjin. Znaky sú zoradené tak, ako sa vyslovujú. Nie síce, ako v prípade Hangulu a písiem Kana (Hiragana a Katakana v Japončine) – tam sa používa indické poradie od hrdla ku perám, ale opačne, čiže od pier do hrdla. Okrem toho tým, že nevidím, nemôžem znaky zapisovať metódami vstupu, pri ktorých sa znak zapisuje tak, ako sa kreslí na papier. Pre čítanie čínskych znakov používam počítačový hlas, ktorý mi číta tieto znaky. Okrem toho v tradičnom čínskom písme môže mať jeden znak oveľa viac významov, než v zjednodušenom zápise.

Kóreománia pokračuje: Objavy po roku 2015 a čudné znamenia

Ak niečo pokračuje, muselo to mať aj svoj začiatok. Prečítajte si ak chcete môj predchádzajúci článok o mojej Kóreománii.

Minulý rok som napísal o mojom záujme o Kórejskú kultúru článok na tomto blogu. Ako už viete, záujem o Kórejcov a všetko, čo s nimi súvisí neskončil. Dokonca nabral minulý rok aj iný rozmer, alebo zažil akúsi renesanciu. Spúšťačom tejto novej Kóreománie bola istá pieseň, ktorú som skomponoval, no išlo tam o improvizovaný text, ktorý pripomínal Kórejčinu. Ani som nevedel, čo som opäť spustil a opätovne som sa začal zaujímať o Kórejcov, aj keď to boli pred tým už len dozvuky Kóreománie, ktorá začala v roku 2015. V roku 2016 som sa dopočul o Zen Budhizme, potom v istej čajovni som sa dopočul o Zene a tak som sa chopil príležitosti, aby som o ňom zistil čo najviac. Ako som sa dozvedel, išlo o kórejskú zenovú školu Kwan um, čo v preklade znamená “zvuk vesmíru”. Význam týchto dvoch slabík je ale oveľa hlbší, než sa zdá. Ubehol rok a dopočul som sa, že v roku 2017 majú do plánu jazykovej školy, kam chodím na kurzy pribudnúť ďalšie jazyky, Maďarčina a Kórejčina. Skúste uhádnuť, ktorý jazyk sa uchytil. Pri Kórejčine ale platí, že majú veľmi logické písmo. Môžete si o tom vypočuť podcast, ktorý odvysielalo Rádio FM. Spomínajú tam aj Kórejčinu a dôvody, prečo sa ju niektorí ľudia chcú začať učiť. O tom, aké boli dôvody, vďaka ktorým som sa začal zaujímať o Kórejčinu si môžete prečítať v prvej časti o mojej Kóreománii. Tam opisujem všetko, prečo práve Kórejci a nie iný národ ma tak začal priťahovať a dozviete sa, že aj ja som začal zbierať K-Pop.

V roku 2018 som sa opäť dostal ku Kórejcom vďaka istej skladbe, ktorú spomínam vyššie. Niektorým sa prvá verzia tejto skladby nepáčila, hlavne tým, čo príliš veria. Čo sa dalo čakať? U mňa predsa ide o vyvracanie rôznych zvykov v hudbe, teda roztavujem hudobné železné košele a spojil som byzantskú liturgiu s kórejskou pop kultúrou, ako aj japonskou pop kultúrou. Ak ste zvedaví, o čo ide a neviete o tom, navštívte stránku s mojou hudobnou tvorbou a medzi prvými skladbami objavíte skladbu Domikenshi. Prvá je vždy poslednou skladbou, čiže musíte ísť od konca. Ľahko tú skladbu nájdete.

Keďže som vesmír prosil o niečo, čo súvisí s Kóreou, mal som to mať. Minulý rok som sa dozvedel na Bowlingu, ktorý organizuje občianske združenie Usmej sa na mňa zaujímavú správu. Niektorí z tých, ktorí chodia na Bowling navštevujú aj bojové umenie Taekwondo. Je to kórejské bojové umenie, ktoré obsahovalo prvky z japonských, či čínskych bojových umení. Keď som sa dozvedel, že na to bojové umenie chodí aj dievča, ktoré nevidí, rozhodol som sa, že tam budem chodiť aj ja. Tento rok vďaka benefičnému koncertu, kde som koncertoval so skupinou Pro Vocals a kde mali svoje vystúpenie aj Taekwondisti som sa rozprával s trénerom a dohodli sme sa. Minulý týždeň som sa stretol s dievčaťom, ktoré začalo postupne strácať zrak a vysvitlo, že jej rodina je príbuzná z rodinou, s ktorou sme boli asi pred dvanástimi rokmi na dovolenke v Bulharsku. Minulý rok som okrem Kórejskej tradičnej hudbe začal počúvať opäť trochu aj bulharskú hudbu, akurát nebolo to také, ako pred šiestimi rokmi. Isteže, v roku 2018 to bolo už päť rokov, čo som si obľúbil Bulharov, ale prečo som sa opäť začal zaujímať o Kórejcov? Neboli to všetko znamenia? Príbuzná rodiny, s ktorou sme boli v Bulharsku na Taekwonde, ktoré pochádza z Kórey a tie hudobné znamenia? To, že som začal opäť počúvať tradičnú bulharskú a kórejskú hudbu, to už samo o sebe bolo čudné, preto že Kórea a Bulharsko nemajú spoločné celkom nič. Možno to opäť bolo nejaké znamenie, ako ja hovorím. V niektorých článkoch na mojom blogu sa môžete presvedčiť aj vy, že náhoda neexistuje. Záujem o Kóreu stále pokračuje.

Týmto moja Kóreománia neskončila. Keď chcete, čítajte ďalší článok, kde si trochu zaspomínam.

Môj postoj ku Falun gongu, konečne uvádzam veci na pravú mieru

Bolo to minulý rok, keď som si myslel, že Falun Gong (alebo Falun Dafa) je cesta, ktorú musím praktizovať. Neviem, či to bol súcit, ale ako som tak počúval kresťanské príbehy o viere pochopil som, že každá cesta môže byť správna. Či je to Kresťanstvo, alebo aj Islam. Áno, dobre ste prečítali, Islam. Narážam hlavne na sufijských mystikov, ktorí majú občas v Moslimskom svete peklo. A čo Baháisti? Tí to tiež nemajú ľahké. V prípade Falun Gongu to predsa len zašlo poriadne ďaleko. Veď okrem perzekúcii je tam prítomný aj nelegálny odber orgánov čínskou vládou. Existujú teórie okolo istej kontroverznej výstavy a hovorí sa, že ju organizuje Čína a sú medzi telami vystavených aj telá väzňov svedomia. Strach pomyslieť na to.

Hoci túto kultivačnú cestu nepraktizujem, som proti tomuto, aby sa robili takéto svinstvá. Ak kvôli viere niekto zabíja toho druhého (bez rozdielu náboženstva), to už zachádza priďaleko. Práve v tom som s Falungongistami, no ich cestu som zatiaľ nepraktizoval. Je to aj kvôli tomu, že nevidím. Boli ale situácie, kedy som si myslel, že mi to pomôže práve pre moje bolesti očí. Keď je človek zúfalý a keď mu lekári nezvyknú pomôcť, skúša kadečo. Napríklad aj rôznych liečiteľov, či Ajurvédu. Veď, keď lekári povedia mojej mame a mne, že mi asi budú musieť vybrať oči a dať implantáty, nie je mi všetko jedno. O tom, aké je to rôzne s implantátmi, mnohí z vás, čo nevidíte viete, pokiaľ máte implantáty o tom svoje. Takže, skúšal som kadečo, aby som neprišiel o oči, len Falun gong nie.

Napriek tomu mi pomohlo niečo úplne iné, aby som sa z týchto vecí dostal. Možno asi tušíte, kto. Prezradím len, že to súviselo s hudbou. Potom som si uvedomil, že nemusím praktikovať práve Falun Gong. Môžem byť aj Kresťanom, alebo je jedno, čomu sa budem venovať, len nech to nie je niečo zlé. To, čo je zlé, to tu rozpísavať nebudem. Človek musí na základe intuície, nie len rozumu vnímať, čo a ako a verte mi, celý život sa učíme. Tak som napríklad pochopil, že Minghui príliš píše o Falun Gongu, akoby to bola tá najlepšia cesta. Ale, čo ak niekomu vyhovuje niečo iné?

Odôvodním to jednou peknou príhodou. Moja pani profesorka, ktorá ma učila klavír mi raz po hodine, keď sme riešili, ktoré náboženstvo čo hlása a ktoré je to správne porozprávala takýto príbeh:

Spadol pútnik do jamy. Snažil sa odtiaľ vyškriabať, no nie a nie sa odtiaľ dostať. Prišiel k nemu Budha a vraví mu: “Nesnaž sa odtiaľto vyslobodiť a bude ti dobre.” Potom k nemu prišiel prorok Mohamed a vraví mu: “Ver v Boha, ten je najmocnejší a bude ti lepšie.” Nakoniec prišiel k nemu Kristus a vytiahol ho z jamy von.

Asi takto mi ten príbeh vyrozprávala moja pani profesorka. Našiel som ho aj na internete a na svojich blogoch som už ho niekoľkokrát spomenul. Keď som túto vec riešil s istým mojim kamarátom z Česka, ten mi povedal: “Ale čo, ak Moslimovia, či Budhisti tento príbeh budú interpretovať inak?” Možno tak hovoril preto, že v Česku je veľa Ateistov. Napriek tomu poznám niekoľko ľudí z Česka, ktorí prosia boha hlavne vtedy, ak majú problémy. Aj ja medzi nich patrím. Minulý rok som sa v aute viezol z členkami A cappela súboru Fuga. Medzi nimi bola žena, ktorá chodila na spev Mantier, pri čom tento súbor bol kresťanský. Človek niekedy musí zažiť aj takéto veci napriek náboženstvám.

Vrátim sa ale k tomu pútnikovi a jame. Možno, že toho pútnika vytiahne jeho cisárske veličenstvo z Etiópie Haile Selassie, či majster Li Chung-č, kto ho vie. Ja na to vravím, prečo nie? Každé náboženstvo má svoj pohľad na svet, ale tie príbehy o viere, ktoré som čítal, či počúval ako aj s kresťanských, či falungongových zdrojov určite majú aj moslimskí Sufisti. Okrem toho medzi mojimi známymi mám veľa Moslimov, ktorí majú výborné názory, aj keď sa v určitých názorových veciach nezhodneme. Títo Moslimovia špeciálne študovali Islam a Korán a nie nejaké prekrútenia. Mimochodom, u nás tiež existujú rôzne dezinterpretácie Biblie a aj vďaka tomu u nás boli voľakedy vojny. Teraz to isté pokračuje v Moslimskom svete.

Čo sa ale týka prenasledovania rôznych náboženstiev (bez rozdielu) myslím si, že to nie je dobré. Je síce pravda, že sa to netýka len náboženstiev, ale aj politiky. Ak to ale zájde tak ďaleko, ako v prípade Falun Gongu, treba s tým niečo spraviť. Propaganda ČKS tvrdí o Falun gongu rôzne hlúposti. Knihy Falun Gongu a ich texty, či prednášky majstra sú voľne dostupné na stránkach tohto hnutia. Študoval som ich a musím prehlásiť, že svojim spôsobom Falun Gong škodlivý nie je. Napriek tomu toto nie je moja duchovná cesta. Zaujímam sa hlavne o nich preto, čo sa deje v CČíne a zastávam názor, že tieto svinstvá by mali skončiť čo najskôr. Napriek tomu v Číne existuje komunita ľudí, ktorá praktikuje túto cestu a hoci jej názory nezastávam, súcitím s nimi a malo by to skončiť. Každému vyhovuje niečo iné.

Virtuálne a reálne cestovanie

Keď vznikol letecký simulátor pre nevidiacich Eurofly, veľmi ma to potešilo. Mohol som lietať po skutočných krajinách, hoci virtuálne, ale predsa. Na druhej strane reálne pocity z cestovania a rôzne udalosti sú pre mňa veľmi zaujímavé. Niekedy cestujem aj v mojich snoch, preto že predstava inej krajiny je veľmi zaujímavá, hoci občas mám aj strach z niektorých snov.

Existuje aj iné cestovanie, napríklad cestovanie v hudbe, kultúre a umení po rôznych krajinách sveta. Na tieto cesty ma občas vydajú rôzne udalosti a príhody, ktoré môžu byť veľmi zaujímavé. Cieľom ciest sú totiž rôzni ľudia, kultúry, národy, alebo aj náboženstvá. Z toho vyplýva aj to, že jazyk tiež zohráva určitú úlohu. Dôvody na tieto cesty môžu byť poriadne zaujímavé.

Keď som, ako mladý počul o Indii, veľmi ma zaujímala táto krajina, vďaka rôznym predstavám a rozprávaniam. Alebo som túžil navštíviť Čínu, či Japonsko, vyšplhať sa na Himaláje, ale aké boli dôvody? V tom období som skúšal hrávať Nintendo video hry, samozrejme s pomocou človeka, ktorý vidí. Alebo som sa zaujímal o Pokémonov, ako skoro každé dieťa tej doby, hoci som ani nechyroval o tom, čo sú to vlastne tie postavičky. Pri Indii to bola predstava džungle a tropickej krajiny. A čo Himaláje? Samozrejme, hudba ma do toho zasvätila. Hoci som nerozumel ešte dobre po Anglicky, Mongolia, China, Tibet a Himalayas som hneď porozumel. Takže, mojou prvou destináciou mohla byť Ázia, ale osud pri mojom cestovaní v predstavách opäť otočil koleso a moje plány boli úplne iné.

Dažďové pralesy, subsaharská Afrika, Arabi, neskôr Turci a kto ešte? Takéto otázky som sa mohol pýtať potom, čo som narazil na hudobný projekt, kde na albume bol zobrazený hlboký les. Áno, tento hudobný projekt sa nazýval v Angličtine hlboký les, čiže “Deep forest”. Neskôr som sa dozvedel, že tento hudobný projekt používal vokály istého kmeňa, ktorý býval v dážďových pralesoch v Afrike, to už ubehlo veľa rokov. Napriek tomu, že som počas tohto obdobia o dažďových pralesoch ešte nevedel, pripomínalo mi to niečo, ako cesta do kozmu. Aj nad ňou som rozjímal počas týchto období cestovania vo fantázii. Aj teraz sa musím priznať, že určité predstavy, ako výlet do dažďového pralesa ma priťahujú. Čo sa týka Arabov, alebo Turkov podobne, ako v prípade dažďových pralesov a subsaharskej Afriky aj vtedy hudba zohrala určitú rolu. Žiadne náboženstvo, žiadna politika, hoci v tom období už na Strednom východe sa niečo začínalo diať. To niečo, čo sa tam dialo, boli vojny v Iraku a Afganistane. Hoci som niečo o týchto veciach počul, zachoval som si triezvu hlavu a naopak, snažil som sa zaujímať radšej o kultúru arabských krajín, hlavne o ich hudbu aj mimo územia, kde sa bojovalo. Medzi tým som narazil aj na iné tradície, ako napríklad na fínsku, rómsku, alebo balkánsku. Za všetko môže rádio a rôzne relácie, akoinak s hudbou.

O niekoľko rokov, čo som bol na rôznych dovolenkách v Egypte som si vydýchol, keď som bol v Chorvátsku a postupne som si zamiloval ich hudbu. Okrem rádii som si v Chorvátsku kúpil aj CD, ako to zvyknem pri ceste do cudzej krajiny. Aj moji známi mi občas zvyknú kúpiť CD s meditačnou hudbou, či s hudbou krajiny, v ktorej boli. Tak som si obľúbil aj chorvátsku hudbu a vďaka rôznym reláciám som prichádzal aj na chuť balkánskej hudbe, či rómskej hudbe, ako napríklad Flamenco, maďarská rómska hudba a podobné žánre. Vďaka rôznym hudobným podobnostiam som narazil aj na židovský Klezmer, dokonca na pouličnú hudbu Židov z Odessy v Ruštine.

Čo sa týka Ruštiny, tam zohrávala určitú úlohu aj hra pre nevidiacich, ktorú naprogramoval niekto z Ruska. Aj ruské písmo (Cyrilika/Azbuka) bolo pre mňa zaujímavé. Tak som sa skúšal zaujímať aj o ruskú kultúru, ruskú hudbu, ale hlavne to bola istá počítačová hra, čiže záujem nevydržal. Medzi tým som sa zdokonalil v Angličtine na úroveň človeka, ktorý sa vedel s Angličtinou dorozumieť a postupne som si Angličtinu zdokonaľoval. Tak som spoznal rôznych ľudí, dokonca aj z Nórska, či Gruzínska. Môj záujem o balkánsku hudbu a Rusko ešte stále trval, no niečo v pozadí sa pomaly začalo rysovať.

To som už začal chodiť na konzervatórium a nejako sa mi zapáčil alikvotný, alebo hrdelný spev. Počul som ho aj pred tým, no myslel som si, že to nedokážem. Do môjho spektra záujmu som trochu zaradil aj Mongolsko a Tuvu. To som už postupne objavoval alpskú ľudovú hudbu, teda hudbu z oblasti Rakúska, Nemecka a Švajčiarska. Onedlho ma Rusko, Židia aj Balkán a Rómovia opustili a nahradili ich hlavne Rakúšania, Bavorčania a podobné tradície. Do tohto takzvaného nemeckého obdobia pribúdol aj záujem o druhú svetovú vojnu. Vtedy som narazil aj iné tradície, hoci nemecké obdobie pokračovalo.

Čo bolo za tými rôznymi tradíciami? Keďže u mňa existuje slabosť pre pekné ženské hlasy a dokonca aj v speve, trochu som sa zamiloval do hlasu jednej ženy, ktorá spievala keltské piesne. Neskôr to opadlo, ale nebolo to niečo, ako som pred tým k hlasom opačného pohlavia pociťoval. Nebolo to nejaké zotročovanie a ovládanie mojich pocitov, ale naopak, akési nabíjanie pre nové a nové inšpirácie. Bola to hlavne brána do keltského sveta, najprv hudobne, neskôr o niekoľko rokov aj inak. Potom japonská hra pre nevidiacich, ktorú naprogramoval jeden japonský chlapec ma priviedla na cestu do Japonska, hoci keltská brána a nemecká brána boli ešte stále otvorené.

Počas obdobia, kedy som putoval Nemeckom v mojich predstavách sa ostatné brány zatvorili a otvorila sa iná brána do Bulharska. Opäť k tomu dopomohla hudba a rôzne internetové rádiá. S kamarátom, ktorý sa zaujímal o rovnaké veci, ako ja sme si vymieňali rôzne bulharské piesne. Nemecký záujem síce ostal, ale teraz som sa zameral na bulharskú kultúru, ktorá obsahovala aj niečo z gréckej, či tureckej kultúry. Okrem hudby som sa začal zaujímať aj o ich jedlo a nevedel som sa dočkať, kedy ochutnám Tarator, bulharskú studenú polievku. Skutočne ubehlo mnoho rokov, kým som ju ochutnal. Čas ale letel ďalej, takže som narazil aj na Kataláncov a rôzne iné národy, no postupne ma začala zaujímať aj oblasť Latinskej Ameriky a Andalúzie. Trochu k tomu prispela aj španielska literatúra, hlavne séria poviedok Príbehy z Pralesa od Horacia Quirogu, ktoré som opäť začal v tom období počúvať.

Po istom čase sa odohrala istá udalosť a brány do nemeckej a bulharskej kultúry sa pomaly pre mňa zatvárali. Kľúče k rôznym kultúrnym bránam mám ešte stále pri sebe a nehodlám sa ich zbaviť, takže aj tu platilo pravidlo, že môžem si tieto brány kedykoľvek otvoriť. Začal som blúdiť po rôznych oblastiach, takže som sa raz ocitol v Gruzinsku, inokedy som sa vracial do krajín, ktoré som kultúrne postupne opúšťal. Postupne sa pre mňa otvárala brána do východných krajín z detstva, ktorú som okamžite zavrel, preto že ešte som nemal správne kľúče. Ostala zamknutá, takže som musel nájsť ten správny kľúč a bránu otvoriť. V tom čase medzi hudobné kľúče pribudli aj jazykové kľúče, ako napríklad rôzne písma, takže ma začali zaujímať aj písma Indie a podobných krajín. Treba k tomuto obdobiu dodať, že som sa vrátil aj do Rumunska, ale objavovať opäť neznáme. Čas ale letel a mne sa podarilo dostať až do Karibskej oblasti do časti, kde sa rozpráva Anglicky. Zakotvil som na Jamajke a to vďaka hudbe, alebo aj zvláštny jamajský kreol pre mňa zohrávali určitú rolu. Niekedy som o tých mojich krajinách aj písal v rôznych poviedkach a počas obdobia Rastafari a Jamajka v mojich poviedkach sa ocitali typické motívy Rastafariánstva, Reggae a dokonca, ako to u mňa obvykle bývalo som pred kamarátmi imitoval jamajský kreol a zabával som ich. Dokonca to zašlo až k počítačovým hrám pre nevidiacich a vytvoril som zvukový balík pre jednu počítačovú hru. Dokonca práve tento balík oslovil niekoľkých ľudí a spojili sme sa cez internet.

V tomto období som narazil opäť na Balkán, ale Albánsko ma začalo zaujímať. Čo sa týka Grécka, ich kultúra v objektoch mojich záujmov už tam bola a v Chorvátsku a Grécku som už počas tohto obdobia párkrát bol. Kľúč k ďalším dverám bol už síce dávno v období, keď bola populárna istá kórejská pieseň, ale museli prejsť asi tri roky, keď som konečne začal objavovať K-pop a Kórejčinu. Skúšal som dokonca písať v kórejskom písme na počítači a postupne som sa ho učil. To, čo sa vtedy medzi Severnou a Južnou Kóreou odohrávalo, to ma vôbec netrápilo, hoci vojna s jadrovými zbraňami je dosť nebezpečná. Neskôr som sa opäť začal zaujímať o španielskú oblasť, dokonca som sa prihlásil na Španielčinu iba preto, že chcem sa zaujímať o rôzne domorodé kultúry v Mexiku a Peru, no druhou stranou bolo aj cestovanie. Ako som ale zistil, je to príliš ryskantný krok, myslím na vycestovanie napríklad do Peru, či Mexika, ako som sa dopočul. To sa už dostal na svet a hlavne na internet letecký simulátor pre nevidiacich Eurofly, takže som mohol konečne začať virtuálne cestovať.

Čo sa týka tých jazykov, keďže používam čítač obrazovky z rečovým syntetizérom, ktorý si môžem prepnúť do rôznych jazykov, pridával som si tam aj rôzne klávesnice. Keď som istému kamarátovi začal vymenovať moje klávesnice povedal mi, že som sa zbláznil. Tak som sa postupne naučil aj písať v Čínštine a práve Čína bola mojou ďalšou oblasťou, hlavne Číňania na Taiwane a Číňania, ktorí nepodliehajú Komunizmu. Keďže som sa zaujímal aj o Budhizmus a rôzne meditačné cesty, začal som sa zaujímať aj o Taoizmus. To som si už stiahol aj rôzne rozprávky z oblasti Číny, Kórey, Tibetu, Japonska a Indie, ktoré voľakedy vysielalo Rádio Devín. Keď som si chcel nájsť niečo o Číne, hlavne rôzne príbehy (zaujíma ma totiž viac kultúra než ekonomika), narazil som na Epoch times, alebo na Veľkú epochu, webový magazín. Neskôr som zistil aj to, komu patril ten magazín, preto že som podpísal istú petíciu pre zastavenie odberov orgánov, mučenia a prenasledovania členov hnutia Falun Dafa (alebo Falun Gong). To som si všimol aj NTD televíziu na internete a tento záujem zatiaľ pokračuje, hoci na záujem o iné kultúry nikdy neopustil.

V závere sa musím ešte priznať, že aj Indonézia ma celkom zaujíma, opäť kultúrne, hlavne z hudobnej oblasti. Môže za to príhoda, ktorú som spomenul na inom blogu, ale môžem ju pokojne zopakovať. Keď som počúval CD z Ázijskou hudbou, narazil som tam na niečo exotické. Keď som zistil, že to je hudba z Bali a o niekoľko rokov neskôr, že sa tento hudobný žáner nazýva Gamelan, okamžite sa Indonézia pre mňa stala ďalšou zaujímavou krajinou. Môže za to zrejme aj to, že Indonézština (alebo Malajčina) sa zapisuje Latinkou a nie je to ťažký jazyk. V zátvorke som tu spomenul Malajčinu nie náhodou. Etnická rozmanitosť v Indonézii určila za úradný jazyk vlastnú formu Malajčiny.

Okrem hudby a kultúry tu boli aj iné záujmy, ako napríklad náboženstvo, ako som spomínal. Dokonca som sa raz pokúšal zaujímať aj o Baháizmus. Alebo dokonca z toho ostalo aj fajčenie vodnej fajky (Stredný východ) a fajčenie cigár (Latinská Amerika) pri rôznych príležitostiach.

Duchovno priamou rečou

Rozprával som sa s rôznymi ľuďmi asi pred rokom o Biblii, ako porozumieť rôznym odkazom v nej. Ako odpoveď som väčšinou dostával to, že existujú rôzne biblické slovníky a prednášky, či kurzy na tieto témy. Znamená to, že nestačí len čítať Bibliu? Zrejme nie. Dosť ma pohoršuje to, keď niekto útočí na rôzne nové náboženské skupiny, ako na Satanistou a káže nám, nech čítame Bibliu. Takýto človek by mal byť radšej ticho, preto že podľa Kresťanstva neviem o tom, že by sa malo útočiť na nejakých ľudí. Biblia nič také nekáže a obracanie ľuďom na pravého boha sa neuskutočňuje vraždením pôvodného obyvateľstva Amerík. To je len, ako príklad. Alebo slávna veta za boha a za národ, ešte lepšia vec. Alebo keď niekto sa hrá na Kresťana a napíše o zavraženej priateľke zavraženého novinára, že je ku**a a hrá sa na Kresťana, je to správne? Podľa mňa to vôbec nie je správne. Na druhej strane poznám ľudí, ktorí uprednostňujú aj iné myšlienky, ale s rozvahou a sú Kresťania.

Teraz príde na rad Biblia, ako taká. Nezdajú sa vám podobné slová “júda” a “Judáš”? Ale áno, dokonca meno “Judáš” má pôvod v mene “Jehuda” a v semitských jazykoch podobné slová znamenajú “Židia”, ako napríklad arabské slovo “jahúdin”, či “jahud” ATĎ. Chcem tým poukázať na to, že za Slovenského štátu a vôbec v okupovanej Európe nacistickým Nemeckom sa to, že Judáš zradil Krista môže vysvetľovať aj tak, že Židia zradia, či zrádzajú Kresťanov a už je tu antisemitizmus. Tie prednášky môžu byť rôzne, ba dokonca podľa niektorých ľudí vraj Biblia predpovedala vznik E.ú., že ju založili Satanisti. Keď som o tom rozprával môjmu známemu, ktorý sa venuje týmto veciam, veľmi ho to pobavilo a vysvetlil mi to, čo som spomínal vyššie, že existujú rôzne prednášky, ktoré sa týkaju Biblie. Ešte uvediem iný preklad, “jablko”. V Latinčine existuje slovo pre zlo a pohromu, ibaže toto slovo sa prekladá, ako jablko, čiže je diskutabilné aj ovocie z rajskej záhrady. Treba teda vychádzať z hebrejských a gréckych prekladov Biblie.

Teraz zamierim ďalej na východ, čo je v podstate moja obľúbená téma. Alebo to je na západ tam, kde žijú Číňania v exile? Tradícia je východná, no ľudia, ktorí praktikujú toto cvičenie žijú v Spojených štátoch, v Kanade a možno aj niekde inde. Ak typujete opäť Falungong, máte pravdu. Li Chung-č´ rozprával na svojich prednáškach a písal o tom, že vetu, ktorú povedal Budha Šákjamuni povedal “za celý svoj život som nevyučoval žiadnu dharmu” si zenovi Budhisti vysvetľujú po svojom, ako to, že žiadna dharma neexistuje. Táto veta je interpretovaná podľa majstra Liho nesprávne. Prvý Budha totiž objavil nespočetné množstvo zákonov, čo bol osvietený, no on vyučoval jeden so zákonov na nižšej úrovni. Opäť sa potvrdilo, že treba dávať pozor na to, ako a čo sa vyučuje z duchovnej oblasti. Existujú rôzne výklady, či prednášky. Nechcem týmto povedať, že majster Li učí, ako jediný ten správny zákon. Určite sú aj ďalší ľudia, no niektoré duchovné učenia sú príliš lesknúce sa, či príliš tmavé. Ak sa to trochu leskne, je to takzvaná stredná cesta. Vždy tvrdím, že duchovné učenie by malo byť interpretované tak, aby mu ľudia porozumeli. Ďalším príkladom môže byť kniha Tao-te-ting (čítajte Tao-te-ťing). Prvé verše niektorí prekladatelia prekladajú, ako: “Cesta, po ktorej sa dá kráčať, nie je pravá cesta.” To sa ale dá preložiť, ako “Tao, ktoré sa dá popísať slovami, nie je pravé Tao.” Čiže, opäť preklady, potom to správne pochopenie, disinterpretácie, niekedy aj vojny, zabíjanie a na konci človek zistí, že sa do duchovnej blaženosti nedostane, prípadne jeho ďalší život nebude celkom v poriadku.

Ak existujú aj prednášky majstra o rôznych duchovných veciach, ako aj knihy, je to pre tých, ktorí sa toto duchovné učenie chcú učiť plus. Ak sú veci objasnené jasne, je to len dobré. Chybné preklady neexistujú iba v duchovnom svete, ale aj v obyčajnom materiálnom svete, no na týchto prekladoch sa dá niekedy dobre zasmiať. To možno vysvetlím v inom článku.