Bez toho, v čo verím som musel tento článok napísať. Je to akýsi pohľad do minulosti. Je to aj preto, preto že som tohto majstra Zenu spoznal osobne asi pred štyrmi rokmi.
Neviem prečo, ale aj túto správu som sa dozvedel cez sociálnu sieť. Písal o tom jeden z mojich priateľov, ako mu volal učiteľ Kwanum Zenu Daniel S s touto smutnou správou. Nemohol som tomu uveriť. Až potom, čo som sa dostal na Facebookovú stránku Zen Yoga pochopil som, že je to pravda. Oleg Šuk zomrel na Leukémiu.
Nejdem tu písať o tom, čo je to Kwanum Zen, ani o Leukémii. Informácie o týchto veciach si každý dokáže nájsť na internete. Rozhodol som sa, že sa v nasledujúcich riadkoch pokúsim zhrnúť nie len moje prvé stretnutie s týmto zenovým učiteľom, ale aj všetko to, čo tomu predchádzalo.
Objavovanie východných náboženstiev
Môj záujem o východné náboženstvá, ako sú Budhizmus, či Taoizmus začal asi pred piatimi rokmi. Chcel som sa odlúčiť od všetkého, čo mi pripomínalo jednu z mojich platonických lások. Medzi tým, čo mi ju pripomínalo bolo aj Kresťanstvo. Tak som začal hľadať úplne iné duchovné cesty, ale nebolo to len kvôli tomu. Nebudem tu písať, na čo všetko som narazil. Okrem toho som takmer nič nevedel o náboženstvách Indie, Číny, Japonska, alebo Kórey. To, či to bolo správne, nech každý posúdi sám. Ako však sami zistíte, nejednalo sa len o náboženstvo, ale musím priznať, že stále je lepšie veriť v jedného Boha, než v mnohých Bohov. Tým nechcem povedať, že indická kultúra je zlá. Už som na tomto blogu mnohokrát naznačoval, že môj záujem o cudzie kultúry nemusí súvisieť s náboženstvom.
Obdobie Kóreománie
Uplynul rok a moja platonická kauza stále pokračovala. Ak to číta niekto, kto o tejto kauze vie, nech má rozum a nepíše to do komentárov. Nemusí nikto vedieť, že viete o tom. Teraz to ale začalo byť o niečom inom a Budhizmus šiel bokom. Tí, ktorí ma poznáte skúste si domyslieť, čo ho vytlačilo. Ak hádate hudbu, hádate správne. Pokiaľ čítate môj blog pozorne tak asi viete, čo sa vtedy stalo. Rok 2014 vystriedal rok 2015 a práve vtedy začína moja Kóreománia.
Od Vlastimila Marka až po Zen
Píše sa rok 2016, pomaly ukončujem štúdium na Konzervatóriu. Nie som stále spokojný a snažím sa brániť všetkému, čo mi to pripomína kauza, ktorá bohužiaľ ešte stále neskončila. Práve vtedy som si spomenul na Vlastimila Marka a jeho názory na hudbe. Vlastimil Marek, tento New age autor a duchovný učiteľ kritizuje dnešné hudobné školstvo a stále si hudie svoje o pôrodoch. Ak niekto číta jeho blog tak zistíte, že Vlastimil Marek pomaly odchádza preč. Určite ste pochopili, čo tým myslím.
Práve vďaka Vlastimilovi Markovi a jeho článkom som sa začal dozvedať o japonskom Zene. Kóany a rôzne zenové praktiky prebudili vo mne zvedavosť o Zen. Povedal som si, že ak doštudujem, skúsim nájsť niekoho, kto sa venuje Zenu.
Syntéza
Teraz zistíte, k akej syntéze onedlho dôjde. Ešte stále je rok 2016 a ja som úspešne ukončil moje prvé štúdium. Stále som sa hľadal a hoci Vlastimil Marek písal o hudbe rôznych národov, chcel som to zažiť aj ja. To, čo je napísané je jedna vec a hudobná skúsenosť je druhá vec. Okrem toho som sa chcel pustiť do pátrania za zenovým Budhizmom. Kde inde ale začať, než v meste, odkiaľ pochádzam?
Mal som šťastie. V istej čajovni som sa dozvedel o akomsi zenovom cvičení. Keď som sa ešte k tomu dozvedel, že to je kórejský Zen, veľmi som sa potešil. Môj záujem o Kórejcov a Budhizmus sa spojil a vzniklo z toho niečo nového.
Prišiel som na moje prvé zenové cvičenie. Nebudem popisovať, ako to prebiehalo. Spomeniem ale jednu úsmevnú udalosť, ktorá sa mi tam prihodila. Stretol som tam moju učiteľku, ktorá ma učila hrať na rôzne ručné bubny a perkusie. Možno aj o nej niečo na tomto blogu napíšem. Stretol som sa tam aj s inými ľuďmi. Konalo sa to v istej čajovni, kde občas zvyknem zájsť ako na čaj, tak aj na vodnú fajku a kus reči s niektorými mojimi kamarátmi, ktorí sa tam občas objavia. Prezradím však, že občas sa v tejto čajovni objaví aj istý známy hudobník. Ak viete, kto to je, radšej si to nechajte pre seba. Áno, aj s týmto umelcom som sa mnohokrát stretol. Aj toto leto, keď som spoznal Kwanum Zen som sa stretol s touto celebritou.
Stretnutie s majstrom
Teraz budem písať o úplne inom stretnutí, než so známym umelcom, ktorého môžete vidieť aj v istej relácii na obrazovkách svojich televíznych prijímačov. To už bol deň, kedy sa konečne moja platonická kauza vyriešila. Stretol som sa s istým dievčaťom medzi štyrmi očami a všetko, čo sme si mohli a chceli sme si aj povedali. Po tomto rozhovore sa mi veľmi uľavilo. Večer však nastúpilo jedno prekvapenie.
Na Kwanum Zen cvičenie zavítal jeho najväčší slovenský majster Oleg Šuk. Bolo z neho cítiť autoritu, ale vedel aj rozosmiať svojim humorom. Na mnohé naše otázky odpovedal vecne a priamo. Bol to podľa mňa skutočný zenový majster. Tým nechcem povedať, že nemal žiadne hriechy. Kto však je bez hriechov? Či malých či veľkých, každý ich má. Dokonca na internete som našiel aj rozhovory a prednášky, kde sa ľudia pýtali majstra rôzne veci, kde majster vysvetľoval rôzne princípy školy Kwanum a kde občas povedal aj nejaký ten vtip.
Odišiel, ale….
V našich srdciach, ktorí ho poznali a ktorých učil tento majster ostane vždy. Mnohí naňho spomíname a aj ja, hoci som nechodil pravidelne na jeho prednášky. Aj ja som tiež smutný z toho, že zenový majster Oleg Šuk odišiel. Nechcem napísať slovo zomrieť, preto že je to pre mňa hrozné slovo, aj keď skutočnosť je taká, aká je. Každý raz zomrie, ale jeho myšlienky a jeho posolstvo pre tento svet bude stále žiť. Platí to aj pre majstra Olega Šuka.