Wattpad: Miesto, kde kvitne nová literatúra

Možno niekto z vás počul o internetovej stránke, ktorá sa nazýva Wattpad. Čo to je za stránka a prečo ju mám rád?

Čo je to Wattpad?

Wattpad je internetová komunita, kde ľudia píšu, čítajú a komentujú svoje literárne diela. Môže ísť o príbehy rôzneho žánru od hororu a akčných príbehov až po sci-fi. Dokonca tam pokojne môžete publikovať aj poéziu či Fanfiction. Fanfiction je fikcia fanúšikov, ktorá sa viaže na to, čomu fanúšikovia fandia. Tí, čo napríklad počúvajú K-Pop, určite budú písať o BTS a pod. Každý si tu nájde svoje vysnívané literárne dielo a prípadne ho možno aj inšpiruje.

Prečo práve Wattpad?

Existujú rôzni autori, ktorí začali byť populárni práve vďaka Wattpadu. Výdobytky modernej techniky im umožnili uverejniť ich literárne diela. Neskôr ich oslovili vydavatelia a oni potom vydali svoje dielo aj knižne. Možno aj vy by ste chceli zistiť nie len od literárnych kritikov to, akú má vaše dielo hodnotu aj z pohľadu obyčajného čitateľa. Wattpad je práve preto ideálnym miestom, kde sa o to môžete presvedčiť.

Moje dojmy z Wattpadu

Už dávno sme si s kamarátmi posielali našu literárnu tvorbu. Oveľa viac som ale rozumel dielam, ktoré majú dej. Netvrdím, že poéziu nemám rád. Príbeh je ale príbeh, čiže do deja sa vie pohrúžiť každý. Je to jedno, či ide o román, film, alebo o rozhlasovú hru. To som pochopil už vtedy, keď som začal písať moje prvé poviedky. Asi pred dvomi rokmi som sa dopočul o Wattpade a zaregistroval som sa tam. Bol som zvedavý, čo Slováci píšu na Wattpad, aká je ich literárna tvorba. Veľmi ma prekvapili mnohé literárne diela. Akoby na internete sa objavili konečne ľudia, ktorí milujú umenie a nepíšu rôzne hlúposti, ale čisté umenie. “Takíto ľudia sú vzácni na internete.” Pomyslel som si, keď som čítal rôzne diela na Wattpade. Hudbe síce nebude rozumieť každý, ale príbehom určite áno.

Učiteľka nad zlato: Čo sa o tejto knihe Nevie

Učiteľka nad zlato je kniha od autorky Anisha Lakhani. Známe kníhkupectvo Martinus o tejto knihe píše:

Vitajte v škole, kde vedomosti sú to posledné, čo od vás budú učitelia chcieť. Nezabudnite sa obliecť tak, aby bolo dobre vidno aj značku vašej gumičky do vlasov. Kašlite na domáce úlohy! Spraví ich za vás doučovateľka – to už zariadia vaši bohatí rodičia.

Plná entuziazmu, chuti odovzdávať vedomosti a nadšenia pre prácu s deťmi prichádza do vychytenej súkromnej základnej školy v New Yorku mladá učiteľka angličtiny Anna Taggertová. Veľmi rýchlo však zistí, že bohatým rodičom jej siedmakov záleží na ich dobrých známkach oveľa viac ako na tom, čo naozaj vedia. Míňajú dokonca obrovské peniaze za doučovateľky, ktoré však v skutočnosti ich milované deti nedoučujú, ale robia domáce úlohy namiesto nich.
Anne sa to prieči, no keď zistí, že si sama môže doučovaním slušne privyrobiť k skromnému učiteľskému platu, váha len chvíľu. Rýchlo sa stane súčasťou zvláštnej komunity žiakov a ich súkromných doučovateliek, ktorí sa predháňajú v tom, kto nosí drahšie a luxusnejšie oblečenie. Páči sa jej, že ju akceptujú aj ľudia nesmierne bohatí a je ochotná vyhovieť ich čoraz absurdnejším požiadavkám na „doučovanie“.
Stráca však priateľov, nemá čas ani na rodičov, cíti, ako sa zväčšuje jej odstup od ľudí, ktorí jej kedysi boli blízki.
Odcudzenie naberá tragikomické rozmery – Anna si dokonca zadováži drahý byt v luxusnej štvrti, no chodí do neho len prespávať. Všetok čas trávi v škole, na doučovaniach a na nákupoch v luxusných obchodoch. Môže si kúpiť všetko, po čom mladé dievčatá túžia, ale jej pocit spokojnosti a šťastia sa začína vytrácať ….

Keďže som mal možnosť si túto knihu vypočuť, ako zvukovú knihu a pamätám si veľmi dobre na ňu, rozhodol som sa vám o tejto knihe napísať to, čo som si všimol ja a čo sa nespomína o tejto knihe. Je to môj osobný názor na túto knihu. Ak s ním nebudete súhlasiť, pochopím to.

Je pravda, že hrdinka knihy sa ocitá v škole, kde sú oveľa viac dôležité známky, než skutočné vzdelanie, či peniaze a iné veci, ktoré so vzdelaním nemajú nič spoločné. Okrem toho netreba zabúdať ani na priezviská niektorých žiakov. Najprv vám budú pripadať trochu, akoby Nemecky. Ak ale narazíte na slová, ako Bat micva a bar micva pochopíte, čo sú to zväčša za žiaci. Ak sa zaujímate o židovskú kultúru, alebo ste Židia, tieto sviatky vám určite budú neznáme. Čo tieto sviatky znamenajú, to teraz nie je dôležité. Dôležité je najmä to, že mnohé z tých detí sú Židia. Autorka možno trpí Antisemitizmom, alebo rozmýšľa podobne, ako niektorí ľudia o Židoch, ako o bohatých arogantných mocipánoch. O tom, aké dokážu byť niektoré deti rodičov v tomto románe ani opisovať nebudem. Pozor, vôbec nič nemám proti Židom. Veď aj u nás sa občas vyskytnú také prípady. Okrem iného táto kniha môže nechtiac demotivovať niektorých ľudí, ktorí chcú byť učiteľmi práve kvôli tomu, čo sa píše v popise o tejto knihe.

Na záver chcem dodať jedinú skutočnosť k tejto knihe. V mnohých krajinách je to so vzdelaním veľmi zlé. Myslím si, že Slovensko má dosť kvalitný vzdelávací systém, ako je znázornený v tejto knihe.

Philip Pullman verzus Clive Staples Lewis

Pozor: Tento článok obsahuje kritiku, s ktorou sa mnohí z vás nebudú stotožňovať.

Toto je porovnanie dvoch autorov. Je pravda, že som od prvého spomínaného autora čítal iba jednu knihu, od druhého celé kroniky Narnie. P. Pullman sa o C. S. Lewisovi nevyjadril obzvlášť lichotivo a objavil v jeho dielach niečo, na čo dieťa nenarazí. Čitateľ, ktorý už niečo o rôznych národoch a náboženských vzťahoch pochopí určité veci v Kronikách Narnie, Boh nás pred tým chráň.

V prvom rade podobne, ako v kauze Harry Potter ide o fantastickú knihu a hoci cirkev je proti tejto fantázii, určite sa jej nepáčia ani názory Philipa Pullmana a toho, ako v jeho temných hmotách má cirkev skvelé postavenie. Ani by som sa vôbec tomu nečudoval. Veď to slávne “miluj svojho blížneho” občas cirkev porušuje. Príkladom môžu byť aj Kroniky Narnie, kde niektoré mená postáv a charakteristiky sa podobajú na to, čo kážu niektorí Moslimovia. Pozor, narážam hlavne na moslimské sekty, ktoré vytvárajú zlé meno Islamu. Bohužiaľ, o tých sa v dnešnom svete hovorí dosť často a bohužiaľ niektorí Kresťania doteraz sa riadia tým, že “miluj bližného svojho” sa rozumie, ako “Miluj toho, kto je taký, ako ty, čiže Kresťan a ešte lepšie, keď vyznáva tú istú vieru, ktorý ty. Ostatní vyznávači iných nábožestiev sú naši nepriatelia.” Takto zrejme rozumie tejto vete aj C. S. Lewis. Za to v diele Philipa Pullmana “Temné hmoty” je badateľná neobyčajná fantázia vrámci toho, čo káže cirkev a akoby to bol akýsi vzdor od toho, čo káže kresťanstvo a iné náboženstvá. Možno je to preto, preto že v Pullmanových temných hmotách sú aj iné svety. Netvrdím, že v diele C. S. Lewisa to tak nie je. Aj tam sú iné svety, ale našťastie v Pullmanových svetoch určite neexistuje sexizmus, rasizmus, či náboženský fundamentalizmus. Kamarátka mi síce naznačila, že Mordári (Medzinárodná obetná rada) v Pullmanovom diele je vlastne juvenílna justícia, samozrejme z určitými odlišnosťami. Narážam na prvú knihu Zlatý kompas z trilógie Temné hmoty. V jednom z Pullmanových svetoch ľudia majú svojich démonov. Démoni detí sa môžu meniť, no potom, čo sú už ľudia dospelí sa ich démoni meniť nemôžu. Pre Démonov je známe jediné: “Ak tvoj Démon nadobudne stálu podobu, budeš vedieť, aký v skutočnosti si. Ak sa ti podoba tvojho démona nepáči, tak si nespokojný/á.” Napríklad démon jednej z hlavných postáv bol zlatý opičiak. Opice predstavujú múdrosť, no opice zvyknú byť nečakané, prešibané a zákerné. Jeden z postáv v temných hmotách mal za démona krásnu mačku, démoni tatárskej stráže boli vlčice. Toto je veľmi dôležité. Určite ste si všimli, že démoni majú opačné pohlavie, ako ich pán. Niekedy sa ale stáva, že Démon môže mať aj rovnaké pohlavie. Neprezradím vám viac, ale možno z vás niektorých táto trilógia Temné hmoty nadchne a prečítate si ju.

Napriek tomu, čo som spomínal na začiatku o Kronikách Narnie a o tom, k akým nedorozumeniam tam môže dôjsť som si všimol, že Lewis tam uprednostňuje aj postavy z mytológii, či zvieratá. Lev Aslan (Aslan je v Turečtine lev) je sám Kristus. V jednej knihe sa dokonca Aslan premení na baránka, čo prezrádza, kto Aslan je a samozrejme, je tam aj motív zrady a vzkriesenia hneď v prvej knihe. Napriek tomu, čo je napísané v Biblii zradca sa polepší a dokonca premôže prvého nepriateľa Narnie. V tomto prípade ide o nepriateľku a opäť ten sexizmus, ako aj v poslednej knihe. Toto môže niektorým ľuďom na Lewisovi poriadne vadiť a keď som si všimol aj mená Calormeňanov došlo mi, že mená ich zbraní a vôbec ich mená mi pripomínajú arabské slová.

Čo sa ale týka štýlu, v ktorom sú napísané obidve trilógie, odporúčam tieto knihy všetkým, ktorí milujú fantastickú literatúru. Je síce pravda, že v čase, kedy som čítal Zlatý kompas som mal silné ateistické myšlienky a táto kniha ma iba v nich utvrdila. Pamätajte si ale jedno. Je to len fantázia autorov a náboženstvo za nič nemôže, ale ľudia. Boh je láska, no my sme zloba. Na záver, aby ste si mohli obidve trilógie prečítať bez tejto kritiky zakončím článok vetou, ktorú povedal istý môj kamarát: “Viera ľudí spája, náboženstvo ľudí rozdeľuje.”

Mika Waltari a jeho knihy pre hľadačov

Mika Waltari už počas svojho života mal depresie a dosť často sa ocitol na psychiatrii kvôli svojim stavom. Napriek tejto skutočnosti napísal úžasné knihy, napríklad Egypťan Sinuhet. Čo majú všetky jeho knihy spoločné?

V románoch tohto fínskeho spisovateľa hlavní hrdinovia zväčša hľadajú pravdu. Ale, kde je pravda? Nakoniec to aj tak dopadne, ako v prípade prvej spomínanej knihy. Egypťan Sinuhet nič nenašiel, dokonca sa dostal do oveľa veľkej biedy, než si vôbec predstavoval. Hoci táto kniha je veľmi pútavo napísaná, v závere zistíte, že východiskom je samota. Aj ďalšie knihy Miku Waltariho sú ladené v duchu človeka, ktorý hľadá a nakoniec nenájde nič. Hovorí sa, kto hľadá, ten nájde, no v prípade pravdy platí, že kto hľadá pravdu, ten ju nenájde. Každý má totiž len tú svoju pravdu a chce si ju privlastniť. Dôkazom toho sú aj internetové stránky, kde ľudia píšu presne to, čo chcú čítať iní a na pravdu sa v takom prípade zabúda.

Čo z toho všetkého vyplýva? Knihy tohto fínskeho autora sú napísané výborne a dokážete sa dostať do deja celkom ľahko, ba dokonca sa vrátiť v čase napríklad do staroveku. Ak ale máte obrovské depresie a dočítate celú knihu, je možné, že sa dostanete hlbšie do depresii. To môžete aj počas čítania. Je úplne jedno, ako je táto kniha napísaná, ale to, kam sa dostanete vám prezradí hlavne ten pocit z toho. To znamená, že keď som si napríklad vypočul celú audio knihu Egypťan Sinuhet, akokoľvek táto kniha bola pútavá cítim, že neprečítam si ju niekoľko rokov. Cítim tam autorovo zbytočné hľadanie a to, že sa autor vracia stále do tej istej slepej uličky, aj keď v úlohe hrdinu Sinuheta je úplne jasná. Je to v podstate balans s depresiou.

Paulo Coelho a jeho literárny New age

Keď som sa niekoho opýtal na romány od známeho brazílskeho spisovateľa Paula Coelha, niekto mi povedal, že to je New age. O tom, čo je New age som vám tu určite vysvetľoval, hoci z rôzneho pohľadu. Stručne vám vysvetlím, že New age je hnutie, ktoré obsahuje prvky rôznych filozofii, ako napríklad Budhizmu, Kresťanstva, Islamu (hlavne Sufizmu), ale aj Šamanizmu, UFO náboženstiev a iných tradícii. Je to akási amalgamácia rôznych vecí, jednoducho z každého rožku trošku.

Kde sa Paulo Coelho narodil a aký mal život, o tom písať nebudem. To pre nás nie je dôležité. Poďme si rozobrať napríklad jeho dielo Alchymista. Aký je dej, možno z vás mnohí vedia, čiže na dej knihy sa nezameriame. Zameriame sa na to, čo je v tomto diele, hoci si to čitateľ neuvedomí. Predovšetkým človek, ktorý rád číta a nepozná rôzne filozofické a náboženské smery to berie len, ako fantáziu. Postupne si ale uvedomí, že tento román obsahuje odkazy na Kresťanstvo, Islam, Judaizmus a iné tradície. Dosť zvláštne je pre nás počuť arabského Alchymistu rozprávať kresťanské múdrosti, či skutočnosť, že Santiago stretne kráľa Melchizedecha zo Salehu je veľmi podivuhodná a už tu narážame na skrytý mysticizmus. Čo sa týka cigánskych veštcov, táto tradícia skutočne existovala. Napriek tomu si čitateľ môže odniesť jedno múdre ponaučenie z tejto knihy podobne, ako určite množstvo ďalších, ktoré nájdete aj v Biblii. “Ak má niekto nejaký sen, celý vesmír sa spojí, aby ho mohol dosiahnuť ten, kto ten sníva.” Skutočne skvelá motivácia pre tých, ktorí majú nejaké sny.

Teraz prejdeme na inú knihu, ktorá pre niektorých ľudí bude trochu nepríjemná. Je to druhá kniha od tohto autora, z ktorou som sa stretol. Nazýva sa Čarodejnica z Portobella. O čom je táto kniha, nenapíšem, preto že je oveľa lepšie, keď si ju vy prečítate a pochopíte. Jedno je ale z tej knihy v závere celkom isté. Autor už v úvode upozorňuje a v závere sa to potvrdí, že pokiaľ ide niekto magickými cestami, nedopadne to dobre. Napriek tomu som aj v tejto knihe narazil na jednu zaujímavú vec. Ak niekto dokáže tancom komunikovať s vesmírom, nie je to nič nové. Veď aj lietajúci Derviši by vám o tom vedeli rozprávať svoje. Nechcem tu písať o ďalších knihách, ktoré pre mňa predstavujú akúsi tajomnú mystiku a trochu pripomínajú zmes rôznych prvkov z rôznych smerov, ide tu v podstate o New age.

Pozitívom na tom všetkom je, že ako sa hudba New age výborne počúva, tak úžasne sa dajú čítať romány Paula Coelha. Skoro každý jeden som prečítal celý. Nepamätám si mená všetkých kníh od tohto autora, ale každá jedna z nich zodpovedala nejaké duchovné otázky, alebo obsahovala nejakú hlavnú myšlienku, ktorá môže človeka posunúť dopredu, prípadne ho môže vystríhať pred niektorými vecami.

Pálenie kníh Harryho Pottera a môj názor na celú vec

Mnohí z vás určite poznajú známu trilógiu o čarodejníkovi Harry Potterovi. Ak áno, tak viete, o čo ide. Asi pred mesiacom som sa dozvedel veľmi zaujímavú vec. Akísi poľskí kňazi spálili knihy Harryho Pottera. Počul som o tom, že cirkev je proti takýmto veciam, ale samozrejme, ide o fanatikov a radikálov. Dokonca som sa dopočul o tom, že kňaz odmietol istého chlapca vyspovedať iba preto, že čítal Harryho Pottera.

V prvom rade, je to kniha, ako každá iná. Takýmto činom dokazuje cirkev, že ešte stále sa neposúva dopredu, alebo len zopár ich kňazov. Pálenie kníh a to je jedno, aké sú je veľmi zlé a nepáči sa mi to. Pripomína mi to obdobie, kedy sa počas nacistického Nemecka pálili významné diela rôznych autorov, ktoré prekážali vtedajšiemu režimu. A čo napríklad na pálenie Biblie, či Koránu? Bez rozdielu v náboženstve by niektorí náboženskí radikáli takého človeka najradšej zavraždili. Čo by napríklad povedali Kresťania na Kroniky Narnie, ktoré okrem unikátneho obrazu Ježiša Krista v podobe leva Aslana je plná rôznych rasistických, či sexistických vecí. C. S. Lewis buď vedel, čo robí a bohužiaľ ukázal niektoré a zvlášť veľké nedostatky rôznych náboženstiev. S tým súvisí aj Jóga. Väčšina z radu cirkvi odmieta Jógu, ale niektorí ju preferujú kvôli cvičeniam, nie ale kvôli duchovnému učeniu. Podobná situácia je u mňa aj s arabskou hudbou. Aj keď si občas vypočujem niektoré piesne Samiho Yusufa, nemusím vyznávať Islam. Dokonca aj on je proti tomu, čo niektorí islamskí radikáli robia v božom mene. Určite s tým súvisí aj pálenie Biblie, nie len zabíjanie rôznych ľudí. Asi pred dvomi rokmi istá Slovenka natočila video, kde pomočila a spálila Korán. Pre mňa je každá jedna kniha unikátna a to, že sa s Harrym Potterom nevedia zmieriť predstavitelia cirkví, to je už ich osobný problém a toto pálenie kníh napovedá o tom, že sa akoby dostáva časť našej populácie do stredoveku.

Mám pocit, akoby som nosil drevo do lesa, ale opakovanie je matkou múdrosti, tak sa hovorí. Problém je v tom, že sa vytvárajú aj rôzne nepríjemné predsudky na základe rôznych hlúpostí a potom sa čudujeme, že sa tu začínajú páliť knihy, ako v rôznych diktatúrach. Na záver by som chcel položiť otázku veriacim radikálom (pozor, nie veriacim ľuďom), ktorí ju veľmi radi nebudú mať. Čo by sa stalo, keby som, ako títo kňazi natočil video, kde budem páliť Bibliu? Asi by ste ma najradšej poslali do pekla. Môžete si poslúžiť, ale vy tam budete oveľa skôr a so sudcami inkvizície, či s Conquistadormi sa budete čudovať, že ste slúžili Bohu, no napriek tomu ste sa dostali do pekla.

Čo sa týka literatúry a nie Kresťanstva, nečudujem sa Philipovi Pullmanovi, ktorý vo svojej trilógii Temné hmoty vykresľuje Cirkev za niečo zlé a tiež kritizuje vášho milovaného Lewisa za Rasizmus a Sexizmus. Mám zlé podozrenie, že právom a Kristus s Bohom sa za hlavy chytajú keď vidia, čo robíte. Toľko odkazy z hľadiska náboženského, či literárneho a opäť zopakujem to moje známe, že tiež som veriaci. Zaráža ma ale to, čo vystrájate a za to budú vaše skutky vážené na oveľa prísnejších váhach. Stavím sa, že tamten hore potom, čo mu poviete o tom, že ste spálili knihy Harryho Pottera preto, že sa v nich písalo o diabolských hriechoch sa vás opýta. “Koľko ste dali lásky iným ľuďom?” Alebo vám môže povedať: “To, že ste spálili nejaké vymyslené knihy nepovažujem za skutok, ktorým budete ku mne bližšie. Veď aj Savonarola robil podobné barbarstvá a vôbec sa do neba nedostal.” Skúste si predstaviť túto scénu potom, čo zomriete a zvážte hlavne to, koľko lásky ste mali dať, ale ste ju nedali.

Prečo letia detektívky?

Poslednú dobu si všímam, že dosť často sa objavujú v novinkách diela, ktoré môžeme zaradiť medzi detektívnu literatúru. Najviac ju píšu autori zo severských krajín, ako napríklad Švédsko a Nórsko. Dokonca aj vo Francúzsku sa rodia zaujímavé detektívky, napríklad autor detektívnej literatúry Bernard Minier píše skutočne výborné detektívne romány.

Čo sa týka mojej skúsenosti s týmto literárnym žánrom, začal som od Sherlocka Holmesa, potom neskôr som sa dostal ďalej na sever až do Švédska. Tam ma prekvapila dvojica švédskych autorov píšuca pod pseudonymom Lars Kepler. Jeden z ich hlavných hrdinovJoona Linna, švédsky detektív fínskeho pôvodu. Knihy Hypnotizér a Zmluva podľa Paganiniho som dopočúval do konca tak, že som niekedy nespal. Rovnaké to bolo aj v prípade Samuela Bjorka z Nórska. Obidve jeho knihy Cestujem sama a Sova som v závere počúval tak, hoci už bol dávno biely deň, že som zaspal až nad ránom. Keď sa do deja dostanete, neviete už prestať a ste v ňom ponorený, akoby ste hrali počítačovú hru. Je to pochopiteľné, keďže celá táto literatúra je plná prekvapivých momentov a nakoniec zistíte, ako sa vám nevyplatilo domýšľať. Autori sa s vami zvyknú pohrať až tak, že na jednej strane, pokiaľ hlavný hrdina zomrie vás to trochu zabolí, no hneď na druhej strane vysvitne, že jeho smrť bola fingovaná. Áno aj takéto situácie môžete zažiť, keď čítate detektívnu literatúru. Možno si niektorí z vás ešte pamätajú na staré rytierske dobrodružstvá za čias kráľa Artuša. Podľa mňa sú detektívky pokračovateľom týchto rytierskych výprav, aj keď dej je oveľa vzrušujúci a namiesto rytierov v ňom nájdete policajtov a detektívov. Niektoré detektívne romány môžu končiť veľmi tragicky, napríklad niekoľko románov od nórskeho autora Joa Nesbøa. Možno aj pre svoju napínavosť je detektívka taká obľúbená.

Stáva sa mi, že niektoré detektívne romány si prečítam len raz a stačilo mi. Nechcem tento dej opäť prežívať, ale možno je to iba moja chyba. Obdivujem autorov všetkých detektívok a čo sa týka napríklad vulgarizmov v tejto literatúre, možno tam majú svoje miesto. Nakoniec by som ešte chcel vyjadriť obdiv ku nášmu známemu slovenskému autorovi detektívok. Ak tušíte Dominika Dána, tušíte správne. Jeho romány majú tiež niečo, čo človeka do nich vtiahne a ako aj v iných prípadoch rôznych detektívok aj tu existujú zaujímavé zápletky.

Kde sa stala chyba?

Asi pred dvoma týždňami som dostal knihu Spor pokračuje. Keď som začal túto knihu počúvať hneď som vedel, koľko bije. Niečo mi to pripomínalo a keď som sa dostal na koniec zvukovej knihy, kde povedia aj názov vydavateľstva hneď som odpoveď vytušil. Išlo o vydavateľstvo Advent Orion, o ktorom som tu už písal. Táto kniha mi ale pomohla odhaliť určité veci, o ktorých som ani nevedel, alebo skôr tušil. Nie je to ale chyba Kresťanstva.

Určite ste si položili otázku, v čom sa stala chyba? Aby sme to pochopili, musím vám spomenúť určité veci okolo mojich náboženských diskusii a názorov, ktoré mi hovorili rôzni ľudia. Samozrejme, odtiaľ, potiaľ. Ani ja neverím všetkému, čo tvrdí Nové duchovno (New age). Niekto mi ale povedal, že môže mať zaujímavé myšlienky. Ktorýsi s kamarátov mi dokonca povedal, že nevyznáva katolícku cirkev, preto že určité veci prekrútili. Iný mi dokonca povedal, že pápež je diablov sluha. Či to je pravda, to riešiť nebudem. Isté je ale jedno. Cirkevní hodnostári častokrát prekrúcali slová napísané vo svätom písme až tak, že sa v mene Kresťanstva páchali rôzne bezvýznamné vraždy. Pozor, toto robili aj Protestanti a slovo “Boh” sa začalo pekne zneužívať. Najnovšie na internete sa objavujú rôzne mariánske portály (pozor ide tu o falošný mariánsky kult), ktoré vyznávajú pannu Máriu, ako kráľovnú, pri čom ona nebola taká, ako Ježiš, hoci ho porodila. Objavujú sa aj iné veci, na ktoré kniha “Spor pokračuje” nepoukazuje a ja tie veci tu ochotne pripomeniem. Začína sa to totiž diať aj teraz. Práve s týmto súvisí aj isté mariánske spravodajstvo, ktoré za Boha, za národ a za kresťanské hodnoty bojuje. Tie ich články spejú až ku radikálnosti a okrem tohto portálu sa objavili aj články o tom, že Kristus bol Slovan a že Židia si ho privlastnili. Je dosť smutné, že niektorí veria aj takýmto bludom a objavujú sa aj iné veci, ako napríklad scudzoloženie panny Márie, o ktorom tu radšej písať nebudem. Ľudia sa radia aj inými vecami a pevne verím, že keby internet neexistoval, aj tak by niekto o týchto veciach mohol vydať knihu v nejakom ezoterickom vydavateľstve. Veď, na internete sa prezentuje človek s takýmito vecami, nie nejakí mimozemšťania. Nečudujem sa preto, že ľudia veria radi takýmto hlúpostiam a radšej sa budú uchádzať k ezoterike a novopohanstvu, čiže vraciame sa naspäť do minulosti.

Čo sa ale týka náboženstva, ak to zaváňa Fanatizmom, už je zle a dobré príklady sú radikálne islamistické skupiny. Opäť sa tu otvára otázka, či Boh bojuje a Boh zabíja. Veď v Biblii sa píše: “Kto bojuje mečom, mečom zahynie.” Ľudia ale začali určité veci prekrúcať a tu máme výsledky, ktoré sú zapísané v histórii a nepáčia sa mnohým ľuďom. Pravý Boh je síce prísny, ale nezabíja a bojuje láskou, nie mečom. To je moja dogma, ktorej by som sa mohol, ako Kresťan pridržať. Ja sa ale nezaraďujem nikam. Verím, že niečo, ako Boh existuje a podľa mňa by mal človek najprv pracovať na sebe, až potom sa môže Bohu, alebo univerzu priblížiť. Keby sme toto robili, neboli by sa stavali tieto hlúpe spory a toto sa týka všetkých bez rozdielu.

Aj hriechy patria ku bežným veciam. Keby napríklad mal každý jeden politik byť zatvorený za to, čo vystrojil pevne verím tomu, že kreslá v parlamente by boli skoro prázne. Nikto nie je Kristom, každý má nejaké tie hriechy, či si to chceme priznať, alebo nie. Spomína sa v Biblii aj to, že kto súdi, ten bude odsúdený. Treba brať určité veci, ako bežnú samozrejmosť a nepohoršovať sa ani nad tým, čo niektorí predstavitelia cirkvy vystrájajú. Ak porušili disciplínu, tak budú vylúčení. Vylúčení mali byť dávno aj tí, ktorí dopustili zabíjanie v mene Boha a odvrátili sa od Biblie. Okrem toho je mnoho takých ľudí, ktorí sa nehlásia ku Kresťanom a sú oveľa dôstojnejší ako tí, čo sa oháňajú božím slovom neraz, ako mečom.

Advent-Orion – môže byť príkladom kresťanskej fundamentality a fanatickosti?

V knižnici pre nevidiacich a slabozrakých Mateja Hrebendu v Levoči sa ocitli rôzne knihy, ktoré vydalo vydavateľstvo Advent Orion. Ak chcete o tomto vydavateľstvu vedieť viac, môžete si prečítať tento rozhovor.

Tu je ale môj pohľad na vydavateľstvo, ktorý sa niektorým ľuďom páčiť nebude. Akceptujem to, preto že máme rôzne názory. V prvom rade majú výborne napísané knihy. Tie si môžete pozrieť tu, no hneď pochopíte, koľko bije. Ide o literatúru, ktorá doslova verbuje do Kresťanstva. Zastávam ale názor, že pokiaľ ma má niekto presviedčať o duchovnu, vytvorím si svoj názor a sám musím na základe intuície vedieť, kedy dosť. Pri duchovnu rozum totiž platiť nemusí. Mimochodom, riaditeľ vydavateľstva v rozhovore, na ktorý som uviedol odkaz jasne poukázal na to, že keby neexistoval internet a televízia, viac by sa čítalo. Na druhej strane s týmto názorom súhlasiť nebudem. Na internete sa dajú vyhľadať stránky, kde sú veľmi užitočné veci. To isté platí aj pri televízii, kde sú aj dokumentárne kanály. Keď som zistil, ktorú knihu práve riaditeľ vydavateľstva číta, ani trochu ma to neprekvapilo zvlášť potom, čo som si prečítal istú knihu od tohto vydavateľstva. Čítal Bibliu. Na druhej strane, prečo nie? Aj Biblia je zaujímavá kniha a najviac sa predáva. Na druhej strane treba tu ale dodať, že Harry Potter sa taktiež dosť predáva a to niektorým Kresťanom taktiež dobré meno nerobí. Verím ale v to, že každý by mal nájsť svoju cestu k Bohu a jeho existenciu nepopieram. Všetko sa nedá totiž vysvetliť pomocou vedy a niekedy náhody neexistujú.

Na druhej strane knihy tohto vydavateľstva môžu priniesť veľa vecí rôznym ľuďom do života. Či sú Kresťania, či majú radi iba takéto motivačné príbehy. Rád by som tu ale dodal, že motivujú nie len Kresťania, ale aj učitelia a ľudia Nového duchovna (alebo New age). Je na nás, čo si vyberieme. Na druhej strane si ale myslím, že netreba tu skĺznuť do fundamentalizmu a fanatizmu vďaka náboženstvu. Niektorí ľudia sa napríklad tvária, že akceptujú iné učenia. Problém je ale v tom, že vďaka svojej bubline jednej filozofie tak celkom nemôžu akceptovať všetko. O tom je už ale niečo iné.

Ako nás pán Disney po Anglicky učil?

Verte, či neverte, ale v deväťdesiatych rokoch nás Disney po anglicky učil. Ako je to možné?

Walt Disney nie je pre nás neznámy. Či sú to jeho rozprávky, alebo filmy taktiež z tejto spoločnosti, rozhodne neostali neznáme. Málokto už ale vie, že Walt disney vydávala aj kazety, na ktorých boli nahraté rôzne rozprávky. Na jednej strane v Slovenčine, na druhej v Angličtine, ale tá istá rozprávka. Niektoré z týchto kaziet mám aj ja doma, no sú niekde zabudnuté kvôli CD nosičom. Musím sa ale sám priznať, že väčšinou som tieto rozprávky počúval v mojom jazyku a nie v Angličtine. Slovenčina pre mňa bola dôležitejšia, než Angličtina. To ešte bolo v období, kedy som na tieto veci nehľadel, ako sú učenie sa cudzích jazykov. O tom, že tieto kazety rovnako, ako aj hovoriaci Anglicko-slovenský slovník vydal Disney som sa dozvedel neskôr, no tieto kazety už boli niekde stratené. Veľmi ma to prekvapilo, že práve Disney vydávala aj takéto veci.

Je kopec spomienok na niektoré veci, ktoré nakoniec ostanú niekde stratené. Či si to uvedomíme, alebo nie, no je to tak. Asi pred siedmymi rokmi som si uvedomil dôležitosť Angličtiny ale hlavne to, že ju musím používať. Na kazety som akosi pozabudol a môžu sa zísť, preto že v knihách sa dozvieme aj také slová, ktoré nevieme.