Wattpad: Miesto, kde kvitne nová literatúra

Možno niekto z vás počul o internetovej stránke, ktorá sa nazýva Wattpad. Čo to je za stránka a prečo ju mám rád?

Čo je to Wattpad?

Wattpad je internetová komunita, kde ľudia píšu, čítajú a komentujú svoje literárne diela. Môže ísť o príbehy rôzneho žánru od hororu a akčných príbehov až po sci-fi. Dokonca tam pokojne môžete publikovať aj poéziu či Fanfiction. Fanfiction je fikcia fanúšikov, ktorá sa viaže na to, čomu fanúšikovia fandia. Tí, čo napríklad počúvajú K-Pop, určite budú písať o BTS a pod. Každý si tu nájde svoje vysnívané literárne dielo a prípadne ho možno aj inšpiruje.

Prečo práve Wattpad?

Existujú rôzni autori, ktorí začali byť populárni práve vďaka Wattpadu. Výdobytky modernej techniky im umožnili uverejniť ich literárne diela. Neskôr ich oslovili vydavatelia a oni potom vydali svoje dielo aj knižne. Možno aj vy by ste chceli zistiť nie len od literárnych kritikov to, akú má vaše dielo hodnotu aj z pohľadu obyčajného čitateľa. Wattpad je práve preto ideálnym miestom, kde sa o to môžete presvedčiť.

Moje dojmy z Wattpadu

Už dávno sme si s kamarátmi posielali našu literárnu tvorbu. Oveľa viac som ale rozumel dielam, ktoré majú dej. Netvrdím, že poéziu nemám rád. Príbeh je ale príbeh, čiže do deja sa vie pohrúžiť každý. Je to jedno, či ide o román, film, alebo o rozhlasovú hru. To som pochopil už vtedy, keď som začal písať moje prvé poviedky. Asi pred dvomi rokmi som sa dopočul o Wattpade a zaregistroval som sa tam. Bol som zvedavý, čo Slováci píšu na Wattpad, aká je ich literárna tvorba. Veľmi ma prekvapili mnohé literárne diela. Akoby na internete sa objavili konečne ľudia, ktorí milujú umenie a nepíšu rôzne hlúposti, ale čisté umenie. “Takíto ľudia sú vzácni na internete.” Pomyslel som si, keď som čítal rôzne diela na Wattpade. Hudbe síce nebude rozumieť každý, ale príbehom určite áno.

Slová a ich moc

Po dlhšom čase som tu opäť s niečim, o čom mnohí tušíte. Možno vám to pripadá, akoby som nosil drevo do lesa. Opakovanie je ale matkou múdrosti a história by mala byť ponaučením.

O tom, že slová majú obrovskú moc a že sa stávajú aj akousi prekážkou pre dosiahnutie osvietenia, životnej harmónie som sa už napočúval dosť. Zenoví majstri radia zanechať slová a vety tak, ako sú. Don Miguel Ruiz vo svojej knihe Štyri dohody píše tiež o tom, akú moc majú slová. O tom by nám vedeli povedať aj rozprávky, napríklad rozprávka Traja zhavranelí bratia. Stačí, ak niekto niekoho slovo ovládne a jeho kliatba môže postihnúť napríklad aj národy. O tom, aké môžu byť slová dobré aj zlé možno mnohí z vás zažili či v osobnom živote, alebo na internete na sociálnych sieťach, kde ľudia si myslia, že môžu skryť svoju totožnosť. Kamarát mi ale vysvetlil, že to nie je celkom možné a vaše počítače ľahko môžu nájsť a ak ste spravili niečo proti našim zákonom, máte po chlebe.

Čo ale, ak v osobnom živote poviete niekomu slová, ktoré by ste neskôr mohli ľutovať? Mnohí múdri poukazovali na to, že slová sú veľmi silnou zbraňou, dokonca sú oveľa silnejšou zbraňou, než meče, rakety, pištole, či obyčajný výprask. Ak sa niekto z vás zaujíma o históriu a mnohí sa zaujímate aj o druhú svetovú vojnu, tak určite viete, že stačilo len slovo a mnoho ľudí zomrelo iba preto, že boli iného národa. Ak hádate Hitlera a Židov, hádate správne. Tieto veci spomínam tu aj z tohto dôvodu, že na internete sa môže ocitnúť kadečo a môžu týmto slovám, vetám, či textom sadnúť na lep ľudia, o ktorých som bol presvedčený, že vedia racionálne uvažovať.

Ak sa slová opakujú veľmi často, stratia už svoju moc. Sú ale jazyky, kde jedno slovo môže mať množstvo významov, napríklad slovo “keyboard” v Angličtine môže znamenať, ako počítačovú klávesnicu, tak aj klaviatúru na hudobných nástrojoch. Niekedy stačí zmeniť dĺžku samohlásky, napríklad v pri slovách sud a súd, či ak vetu poviete rýchlo, že ju druhá strana sotva počuje, okamžite môže dôjsť ku nezhodám. Sú ale jazyky, kde už tón hlasu môže narobiť problémy, napríklad v Čínštine slovo pre “lotos” môže s iným tónom znamenať aj slovo “milovať”.

Niekedy sa môžete aj hrať so slovami, aby ste trochu odpútali pozornosť strany, ktorá tie slová počúva, či číta. O tom svoje vedia spisovatelia. Mimochodom slová súvisia aj s politikou. Mnohí rozprávajú iba to, čo chcú ľudia počuť, ale iné budú konať. Veru, treba so slovami narábať múdro a opatrne.

Prečo Francúzština?

Tento článok nebude len o Francúzštine, ale aj o slove Francúzština, či dokonca o slove Francúzsko. Kde ale tento jazyk diplomacie a Šansónu vznikol?

Územie Francúzska bolo obývané keltskými kmeňmi, ktorých Rimania nazývali Gálovia, odtiaľ názov Gália. Iná teória hovorí aj o latinskom slove gallus, čo v preklade znamená kohút. Možno aj preto poznáme Francúzsko, ako “krajinu galského kohúta”. V Gréčtine sa doteraz používa termín Galiki pre označenie Francúzštiny a Francúzština sa aj v modernej Gréčtine nazýva Galia. Rimania, ako mnohí z vás tušia používali Latinčinu. Vďaka tomu Francúzština patrí aj do románskych jazykov. Túto ľudovú Latinčinu ovplyvnili keltské jazyky a o niekoľko storočí aj germánska Frančtina. Práve vďaka franskej ríši vznikol súčasný názov pre Francúzsko, čiže Francia. V Češtine sa voľakedy dávno nazývala Francúzština, ako Franština. V Češtine sa aj dnes Francúzsko nazýva Francie, no Francúzština sa nazýva Francouzština. Mimochodom skoro vo všetkých jazykoch sa používa pre Francúzštinu podobné pomenovanie rovnako, ako pre Francúzsko, napríklad French, Français, Francés/Francesa, Francese, Francúzština ATĎ. Kvôli germánskej Frančtine má tvrdý zvuk, hoci jej slová hovoria jasnou rečou, že patrí medzi Románske jazyky, nie medzi Germánske jazyky. Vďaka keltským jazykom získala aj spodobovanie, takže na zápis je oveľa ťažšia, než Angličtina a okrem toho, ako väčšina románskych jazykov má veľa nepravidelných slovies a časov, ktoré sa potrebujete naučiť naspamäť.

Francúzština sa používa, alebo používala na všetkých svetadieloch. V Európe sa Francúzštinou hovorí v Belgicku, niektorých kantónoch Švajčiarska, v Luxembursku, niektorých pohraničných oblastiach Talianska, v Monaku a samozrejme vo Francúzsku. V Ázii boli francúzskymi kolóniami napríklad Vietnam, či Libanon. Francúzština patrí v mnohých afrických krajinách buď medzi úradné jazyky, alebo jazyky, ktoré sa učí každý, kto chce vyštudovať vysokoškolské vzdelanie, napríklad v Maroku, Alžírsku, Tunisku, či Líbii. V Senegale je síce oficiálnym jazykom, ale rôzne etniká medzi sebou používajú rad afrických jazykoch. Aj v Amerike sa Francúzština používa, napríklad spolu z Angličtinou je druhým oficiálnym jazykom Kanady, aj na niektorých karibských ostrovoch zaujala postavenie oficiálneho jazyka, okrem toho sa používa aj vo Francúzskej Guayane. V Oceánii je dobre známym francúzsky hovoriacim štátom Francúzska Polynézia.

Francúzi sú veľmi hrdý na svoj jazyk, dokonca tak, že sa nechcú učiť napríklad Angličtinu. Mimochodom aj ruská šľachta ovládala Francúzštinu. Čo sa týka Francúzov a Angličanov, tieto dve národy dosť často proti sebe bojovali. Možno preto sa Francúzi nechcú učiť Angličtinu a Angličania sa kvôli tomu, že Angličtina má vo svete globálne postavenie nechcú učiť žiaden jazyk, nie len už spomínanú Francúzštinu. Netreba zabúdať ani na to, že Francúzština je jedna z jazykov, ktorý sa používa rovnako, ako Angličtina a ďalšie jazyky v medzinárodných organizáciách. Okrem toho Francúzština automaticky asociuje Paríž, francúzsky Šansón, francúzske víno, kabarety a diela známych francúzskych autorov, ako napríklad moliere, Victor Hugo, Balzac, alebo J. Verne. Je teda dosť dôvodov preto, aby ste sa ju naučili….

Philip Pullman verzus Clive Staples Lewis

Pozor: Tento článok obsahuje kritiku, s ktorou sa mnohí z vás nebudú stotožňovať.

Toto je porovnanie dvoch autorov. Je pravda, že som od prvého spomínaného autora čítal iba jednu knihu, od druhého celé kroniky Narnie. P. Pullman sa o C. S. Lewisovi nevyjadril obzvlášť lichotivo a objavil v jeho dielach niečo, na čo dieťa nenarazí. Čitateľ, ktorý už niečo o rôznych národoch a náboženských vzťahoch pochopí určité veci v Kronikách Narnie, Boh nás pred tým chráň.

V prvom rade podobne, ako v kauze Harry Potter ide o fantastickú knihu a hoci cirkev je proti tejto fantázii, určite sa jej nepáčia ani názory Philipa Pullmana a toho, ako v jeho temných hmotách má cirkev skvelé postavenie. Ani by som sa vôbec tomu nečudoval. Veď to slávne “miluj svojho blížneho” občas cirkev porušuje. Príkladom môžu byť aj Kroniky Narnie, kde niektoré mená postáv a charakteristiky sa podobajú na to, čo kážu niektorí Moslimovia. Pozor, narážam hlavne na moslimské sekty, ktoré vytvárajú zlé meno Islamu. Bohužiaľ, o tých sa v dnešnom svete hovorí dosť často a bohužiaľ niektorí Kresťania doteraz sa riadia tým, že “miluj bližného svojho” sa rozumie, ako “Miluj toho, kto je taký, ako ty, čiže Kresťan a ešte lepšie, keď vyznáva tú istú vieru, ktorý ty. Ostatní vyznávači iných nábožestiev sú naši nepriatelia.” Takto zrejme rozumie tejto vete aj C. S. Lewis. Za to v diele Philipa Pullmana “Temné hmoty” je badateľná neobyčajná fantázia vrámci toho, čo káže cirkev a akoby to bol akýsi vzdor od toho, čo káže kresťanstvo a iné náboženstvá. Možno je to preto, preto že v Pullmanových temných hmotách sú aj iné svety. Netvrdím, že v diele C. S. Lewisa to tak nie je. Aj tam sú iné svety, ale našťastie v Pullmanových svetoch určite neexistuje sexizmus, rasizmus, či náboženský fundamentalizmus. Kamarátka mi síce naznačila, že Mordári (Medzinárodná obetná rada) v Pullmanovom diele je vlastne juvenílna justícia, samozrejme z určitými odlišnosťami. Narážam na prvú knihu Zlatý kompas z trilógie Temné hmoty. V jednom z Pullmanových svetoch ľudia majú svojich démonov. Démoni detí sa môžu meniť, no potom, čo sú už ľudia dospelí sa ich démoni meniť nemôžu. Pre Démonov je známe jediné: “Ak tvoj Démon nadobudne stálu podobu, budeš vedieť, aký v skutočnosti si. Ak sa ti podoba tvojho démona nepáči, tak si nespokojný/á.” Napríklad démon jednej z hlavných postáv bol zlatý opičiak. Opice predstavujú múdrosť, no opice zvyknú byť nečakané, prešibané a zákerné. Jeden z postáv v temných hmotách mal za démona krásnu mačku, démoni tatárskej stráže boli vlčice. Toto je veľmi dôležité. Určite ste si všimli, že démoni majú opačné pohlavie, ako ich pán. Niekedy sa ale stáva, že Démon môže mať aj rovnaké pohlavie. Neprezradím vám viac, ale možno z vás niektorých táto trilógia Temné hmoty nadchne a prečítate si ju.

Napriek tomu, čo som spomínal na začiatku o Kronikách Narnie a o tom, k akým nedorozumeniam tam môže dôjsť som si všimol, že Lewis tam uprednostňuje aj postavy z mytológii, či zvieratá. Lev Aslan (Aslan je v Turečtine lev) je sám Kristus. V jednej knihe sa dokonca Aslan premení na baránka, čo prezrádza, kto Aslan je a samozrejme, je tam aj motív zrady a vzkriesenia hneď v prvej knihe. Napriek tomu, čo je napísané v Biblii zradca sa polepší a dokonca premôže prvého nepriateľa Narnie. V tomto prípade ide o nepriateľku a opäť ten sexizmus, ako aj v poslednej knihe. Toto môže niektorým ľuďom na Lewisovi poriadne vadiť a keď som si všimol aj mená Calormeňanov došlo mi, že mená ich zbraní a vôbec ich mená mi pripomínajú arabské slová.

Čo sa ale týka štýlu, v ktorom sú napísané obidve trilógie, odporúčam tieto knihy všetkým, ktorí milujú fantastickú literatúru. Je síce pravda, že v čase, kedy som čítal Zlatý kompas som mal silné ateistické myšlienky a táto kniha ma iba v nich utvrdila. Pamätajte si ale jedno. Je to len fantázia autorov a náboženstvo za nič nemôže, ale ľudia. Boh je láska, no my sme zloba. Na záver, aby ste si mohli obidve trilógie prečítať bez tejto kritiky zakončím článok vetou, ktorú povedal istý môj kamarát: “Viera ľudí spája, náboženstvo ľudí rozdeľuje.”

Asociácie III – Jazyková pamäť

V predchádzajúcom článku som na záver spomenul gitaru a ukulele. Kamaráti mi povedali, že existuje dobrá veta, podľa ktorej si môžete naladiť gitaru:

Emil hodil granát do atómovej elektrárne.

Ak sa milí hudobníci a všetci tí, čo sa venujú hudbe pozrú na prvé písmenká pochopíte, že ide o tóny e h g d a e. Pri ukulele existuje veta good cooks eat a lot. Existujú rôzne jazykové pomôcky, alebo aj známe slovné spojenie Laco doma pri zapamätaní si rímskych číslic. Napríklad meno známeho anglického filozofa, pokiaľ neviete po Anglicky sa môžete naučiť tak, že si poviete v Slovenčine meno František Slanina, potom si to preložíte do Angličtiny a hneď zistíte, že ide o Francisa Bacona.

Môžem tu uviezť zopár jazykových príkladov. Napríklad v románe keď báčik z chochoľova umrie od Martina Kukučína sú dve postavy: Ondrej Tráva a Aduš Domanický. Dostali sme na hodine Literatúry úlohu, kde sme mali zistiť, čo prezrádzajú priezviská postáv o samotných postavách, čiže Tráva a Domanický. Mnoho z mojich spolužiakov správne predpokladalo, že Tráva predstavuje niečo, čo sa stále rozvíja, rozrastá a je všade a je jej dosť. Na priezvisko Domanický nie a nie prísť. Keď ma pani profesorka vyvolala, nachvíľu som si to priezvisko prehral v hlave, potom zo mňa vyšlo: “Domanický? Doma nič! Čiže, nemá doma nič.” Ak si chcete prečítať tento román, môžete ho nájsť napríklad v zlatom fonde denníka Sme.

Ďalší príklad sa dotýka hudby. Raz som si nevedel zapamätať enharmonické zámeny, napríklad ceses, gisis a podobné veci. Vtedy mi pomohli názvy tónov c, cis a čo bude nasledovať ďalej? Predsa cisis, čiže tón d. Alebo a, as, asas, čo je tón g.

Sú ale situácie, kedy vám pomôže napríklad podobný cudzí jazyk, aký ste sa práve učili. Napríklad učili sme sa o alternatívnych školách na pedagogike. Mali sme si zapamätať, z čoho je odvodené slovo “alternatívny”. Toto slovo je odvodené od latinského slova “alter”, čo znamená “iný, druhý”. Pri tom mi pomohlo to, že v Taliančine existuje slová “altro” alebo slovo “altra”, čo znamená to isté, ako slovo “alter”. Veď Románske jazyky, do ktorých patrí aj Taliančina vznikli predsa z latinských dialektov. V Španielčine existujú slová, ako “otro”, “otros” a podobné slová, takže som si hneď toto slovo zapamätal.

Existujú ale situácie, keď si tieto slová zapamätáte na základe podobnostiach, ktoré vôbec nemusia mať nič spoločné, len slová, pozrite príklad s ladením strún na gitare na začiatku článku. Raz som si nevedel zapamätať meno istého japonského autora. Autor sa volá Masahisa Goi. Vtedy mi napadla jedna smiešna slovná hračka v akomsi zvláštnom anglickom slangu: Masa, he is a goy. Kto vie po Anglicky, určite tomu rozumie, no chcem tu zdvôrazniť, že proti Židom a Gójom nič nemám. Možno aj na základe týchto podobností vznikajú rôzne detské prekáračky, možno aj nejaké asociácie. Pamätám si, že raz som vymýšľal rýmy pre istú pieseň v Angličtine. Tam som použil asi túto slovnú hračku, ktorú vám rovno preložím:

Christy, tvoje meno je, ako Kresťanstvo. Mimochodom meno Christy, čiže Kristína znamená Kresťanku.

Teraz prejdem na niečo humorné. Začnem istou skratkou v Angličtine, ktorú môj kamarát vysvetlil svojmu otcovi, ako “vitajte na Facebooku”. Tí, ktorí viete po Anglicky skúste si preložiť túto vetu a potom napíšte začiatočné písmená slov. Vznikne vám trojpísmenová skratka, ktorá znamená niečo úplne iné, čo radšej tu prekladať nebudem. Môj kamarát mal túto skratku napísanú na tričku. Čo sa stalo s tým tričkom, domyslite si. Dokonca aj skratka VC sa dá použiť, ako nadávka v istom jazyku, no musíte zobrať do úvahy slabiky a nie slová.

Niektorí ľudia zvyknú používať, pokiaľ komunikujú s cudzincami technický preklad. Pamätám si na čudné vety môjho kamaráta, ktorý cez istý prekladač preložil do Slovenčiny také veci, ako napríklad to, že používa počítač s čeľusťami, pri čom anglické slovo pre čeľuste znamená aj názov programu, ktorý nám číta to, čo je na obrazovky. Ide o názov softvéru, nie o typ. Môžete si to vyskúšať tak, že dáte celú vetu preložiť, alebo celý text zo Slovenčiny do Angličtiny, potom opäť do Slovenčiny, alebo aby to bolo oveľa zaujímavejšie do iných jazykov a vyjde vám z toho veľká somarina. Zaujímavé situácie sme zažili s kamarátom, keď som sa pokúšal preložiť texty K-popu. Existovali totiž preklady texty Kórejského Popu do Angličtiny, takže sa zdalo, že som mal uľahčenú prácu. No, kto vie, čo by ste si povedali na to, keby sa vám objavilo v prekladanom texte, že sa vám fajne vyvetralo. Celý kontext tejto vety ale znel, ako som neskôr na to prišiel tak, že ma rozpaľuješ. V Angličtine napríklad existuje fráza, že pršia mačky a psy, zatiaľ čo my používame termín, je počasie pod psa. Sú aj iné humorné situácie, kedy v jednom jazyku môžu niektoré slová mať síce rovnaký význam, no v inom jazyku tie významy môžu byť už trochu odlišné. Pokúšal som sa túto zaujímavosť vysvetľovať na mojom anglickom blogu.

Uvediem tu pár zaujímavých príkladov:

  • Odpočívej v pokoji – táto veta sa prekladá do Angličtiny, ako Rest in peace, ale môžete ju preložiť aj, ako relax in room.
  • Som z východu. Táto veta znamená, že ste napríklad z východu Slovenska, čiže preklad by mohol znieť ‘I am from east’, alebo ešte lepšie ‘I am from eastern Slovakia’, ale pre humor môže znieť ‘I am from exit’.
  • Párek milenců – Toto slovné spojenie by sa mohlo do Angličtiny preložiť aj, ako ‘few lovers’, ale niekedy ho môžete preložiť aj, ako ‘sausage of lovers’.

Niekedy aj pri rôznych dialektoch môže pomôcť už len sama podobnosť slova. Napríklad v egyptskej Arabčine sa povie moje srdce albi (elbi). V klasickej Arabčine sa toto slovo povie qalbi, za to v Alžírsku a krajinách Arabského zálivu sa stretnete zo slovami galbi a gelbi. Pri Arabčine platí ale to, že znak, ktorý sa číta, ako u sa môže čítať aj, ako o. Napríklad slovo šokran, čo v Arabčine znamená ďakujem. Pri tonálnych jazykoch, ako je napríklad Čínština treba dávať pozor aj na tóny slabík. Už som na tomto blogu, ako aj na iných písal, že slabika “ma”, môže znamenať v závislosti na tónoch v mandarínskej Čínštine koňa, konope, matku, nadávku a otázkovú slabiku? A čo vo Švédsku? Tam, keď nejaké slová poviete s inou melódiou, nebudú vám rozumieť. Preto aj ja sa snažím zapamätať, kto ako intonuje, aké tóny používa, či dokonca aj farbu hlasu. Niekedy aj rôzne cudzie prízvuky stoja za to, aby sme si z toho nerobili žarty. Príkladom budiž známi kamaráti poľovník a Maďar. Určite viete, na čo myslím. Alebo keď som sa snažil imitovať Nemcov, ktorí rozprávajú po Česky. Mimochodom, keď už sme pri tých nemecko-českých vzťahoch, nájdite si, pokiaľ budete mať čas na Youtube Alles gute. To je príklad typickej jazykovej satiry.

Ak naberiete odvahu a poviete aspoň niečo v cudzom jazyku krajiny, kde sa nachádzate (napríklad aj základné vety), domáci sa potešia. Je to podobné, ako keď som sa naučil egyptské piesne a spieval som ich v Egypte. Háčik je ale v tom, že rozumiem len niektorým slovám z egyptskej Arabčiny. Vrátim sa ale ku istej dovolenke. Jedna z učiteliek v škôlke ma naučila nejaké grécke frázy, ktoré som medzi časom trochu skomolil. Napriek tomu som si opäť na ne spomenul. Keď som sa rozprával z členkami istej vokálnej skupiny prekvapilo ma, že jedna z nich ovládala nejaké grécke frázy. Boli to samozrejme obyčajné frázy, ako napríklad dobrý deň, dovidenia, či ďakujem veľmi pekne. Počas mojej druhej návšteve Grécka, kde som bol s mojimi starými rodičmi a mojim bratrancom spomenul som si práve na poslednú menovanú frázu v Gréčtine. Tak som povedal môjmu bratrancovi, ktorý z čašníkom komunikoval po Anglicky, že mu na záver poviem niečo v Gréčtine, že sa mu poďakujem. Takže keď sme sa lúčili, povedal som čašníkovi: “Efcharisto para poli.” Bol prekvapený a potom mi odpovedal: “Para kalo.” Pre istotu moja babka zistila s mojim bratrancom, či som nepovedal nejakú hlúposť, ale nepovedal som. Je možné, že som to skomolil a mimochodom neprípomína vám grécke slovo pre ďakujem “efcharisto” ešte. Ak hádate slovo eucharistia, hádate správne.

Virtuálne a reálne cestovanie

Keď vznikol letecký simulátor pre nevidiacich Eurofly, veľmi ma to potešilo. Mohol som lietať po skutočných krajinách, hoci virtuálne, ale predsa. Na druhej strane reálne pocity z cestovania a rôzne udalosti sú pre mňa veľmi zaujímavé. Niekedy cestujem aj v mojich snoch, preto že predstava inej krajiny je veľmi zaujímavá, hoci občas mám aj strach z niektorých snov.

Existuje aj iné cestovanie, napríklad cestovanie v hudbe, kultúre a umení po rôznych krajinách sveta. Na tieto cesty ma občas vydajú rôzne udalosti a príhody, ktoré môžu byť veľmi zaujímavé. Cieľom ciest sú totiž rôzni ľudia, kultúry, národy, alebo aj náboženstvá. Z toho vyplýva aj to, že jazyk tiež zohráva určitú úlohu. Dôvody na tieto cesty môžu byť poriadne zaujímavé.

Keď som, ako mladý počul o Indii, veľmi ma zaujímala táto krajina, vďaka rôznym predstavám a rozprávaniam. Alebo som túžil navštíviť Čínu, či Japonsko, vyšplhať sa na Himaláje, ale aké boli dôvody? V tom období som skúšal hrávať Nintendo video hry, samozrejme s pomocou človeka, ktorý vidí. Alebo som sa zaujímal o Pokémonov, ako skoro každé dieťa tej doby, hoci som ani nechyroval o tom, čo sú to vlastne tie postavičky. Pri Indii to bola predstava džungle a tropickej krajiny. A čo Himaláje? Samozrejme, hudba ma do toho zasvätila. Hoci som nerozumel ešte dobre po Anglicky, Mongolia, China, Tibet a Himalayas som hneď porozumel. Takže, mojou prvou destináciou mohla byť Ázia, ale osud pri mojom cestovaní v predstavách opäť otočil koleso a moje plány boli úplne iné.

Dažďové pralesy, subsaharská Afrika, Arabi, neskôr Turci a kto ešte? Takéto otázky som sa mohol pýtať potom, čo som narazil na hudobný projekt, kde na albume bol zobrazený hlboký les. Áno, tento hudobný projekt sa nazýval v Angličtine hlboký les, čiže “Deep forest”. Neskôr som sa dozvedel, že tento hudobný projekt používal vokály istého kmeňa, ktorý býval v dážďových pralesoch v Afrike, to už ubehlo veľa rokov. Napriek tomu, že som počas tohto obdobia o dažďových pralesoch ešte nevedel, pripomínalo mi to niečo, ako cesta do kozmu. Aj nad ňou som rozjímal počas týchto období cestovania vo fantázii. Aj teraz sa musím priznať, že určité predstavy, ako výlet do dažďového pralesa ma priťahujú. Čo sa týka Arabov, alebo Turkov podobne, ako v prípade dažďových pralesov a subsaharskej Afriky aj vtedy hudba zohrala určitú rolu. Žiadne náboženstvo, žiadna politika, hoci v tom období už na Strednom východe sa niečo začínalo diať. To niečo, čo sa tam dialo, boli vojny v Iraku a Afganistane. Hoci som niečo o týchto veciach počul, zachoval som si triezvu hlavu a naopak, snažil som sa zaujímať radšej o kultúru arabských krajín, hlavne o ich hudbu aj mimo územia, kde sa bojovalo. Medzi tým som narazil aj na iné tradície, ako napríklad na fínsku, rómsku, alebo balkánsku. Za všetko môže rádio a rôzne relácie, akoinak s hudbou.

O niekoľko rokov, čo som bol na rôznych dovolenkách v Egypte som si vydýchol, keď som bol v Chorvátsku a postupne som si zamiloval ich hudbu. Okrem rádii som si v Chorvátsku kúpil aj CD, ako to zvyknem pri ceste do cudzej krajiny. Aj moji známi mi občas zvyknú kúpiť CD s meditačnou hudbou, či s hudbou krajiny, v ktorej boli. Tak som si obľúbil aj chorvátsku hudbu a vďaka rôznym reláciám som prichádzal aj na chuť balkánskej hudbe, či rómskej hudbe, ako napríklad Flamenco, maďarská rómska hudba a podobné žánre. Vďaka rôznym hudobným podobnostiam som narazil aj na židovský Klezmer, dokonca na pouličnú hudbu Židov z Odessy v Ruštine.

Čo sa týka Ruštiny, tam zohrávala určitú úlohu aj hra pre nevidiacich, ktorú naprogramoval niekto z Ruska. Aj ruské písmo (Cyrilika/Azbuka) bolo pre mňa zaujímavé. Tak som sa skúšal zaujímať aj o ruskú kultúru, ruskú hudbu, ale hlavne to bola istá počítačová hra, čiže záujem nevydržal. Medzi tým som sa zdokonalil v Angličtine na úroveň človeka, ktorý sa vedel s Angličtinou dorozumieť a postupne som si Angličtinu zdokonaľoval. Tak som spoznal rôznych ľudí, dokonca aj z Nórska, či Gruzínska. Môj záujem o balkánsku hudbu a Rusko ešte stále trval, no niečo v pozadí sa pomaly začalo rysovať.

To som už začal chodiť na konzervatórium a nejako sa mi zapáčil alikvotný, alebo hrdelný spev. Počul som ho aj pred tým, no myslel som si, že to nedokážem. Do môjho spektra záujmu som trochu zaradil aj Mongolsko a Tuvu. To som už postupne objavoval alpskú ľudovú hudbu, teda hudbu z oblasti Rakúska, Nemecka a Švajčiarska. Onedlho ma Rusko, Židia aj Balkán a Rómovia opustili a nahradili ich hlavne Rakúšania, Bavorčania a podobné tradície. Do tohto takzvaného nemeckého obdobia pribúdol aj záujem o druhú svetovú vojnu. Vtedy som narazil aj iné tradície, hoci nemecké obdobie pokračovalo.

Čo bolo za tými rôznymi tradíciami? Keďže u mňa existuje slabosť pre pekné ženské hlasy a dokonca aj v speve, trochu som sa zamiloval do hlasu jednej ženy, ktorá spievala keltské piesne. Neskôr to opadlo, ale nebolo to niečo, ako som pred tým k hlasom opačného pohlavia pociťoval. Nebolo to nejaké zotročovanie a ovládanie mojich pocitov, ale naopak, akési nabíjanie pre nové a nové inšpirácie. Bola to hlavne brána do keltského sveta, najprv hudobne, neskôr o niekoľko rokov aj inak. Potom japonská hra pre nevidiacich, ktorú naprogramoval jeden japonský chlapec ma priviedla na cestu do Japonska, hoci keltská brána a nemecká brána boli ešte stále otvorené.

Počas obdobia, kedy som putoval Nemeckom v mojich predstavách sa ostatné brány zatvorili a otvorila sa iná brána do Bulharska. Opäť k tomu dopomohla hudba a rôzne internetové rádiá. S kamarátom, ktorý sa zaujímal o rovnaké veci, ako ja sme si vymieňali rôzne bulharské piesne. Nemecký záujem síce ostal, ale teraz som sa zameral na bulharskú kultúru, ktorá obsahovala aj niečo z gréckej, či tureckej kultúry. Okrem hudby som sa začal zaujímať aj o ich jedlo a nevedel som sa dočkať, kedy ochutnám Tarator, bulharskú studenú polievku. Skutočne ubehlo mnoho rokov, kým som ju ochutnal. Čas ale letel ďalej, takže som narazil aj na Kataláncov a rôzne iné národy, no postupne ma začala zaujímať aj oblasť Latinskej Ameriky a Andalúzie. Trochu k tomu prispela aj španielska literatúra, hlavne séria poviedok Príbehy z Pralesa od Horacia Quirogu, ktoré som opäť začal v tom období počúvať.

Po istom čase sa odohrala istá udalosť a brány do nemeckej a bulharskej kultúry sa pomaly pre mňa zatvárali. Kľúče k rôznym kultúrnym bránam mám ešte stále pri sebe a nehodlám sa ich zbaviť, takže aj tu platilo pravidlo, že môžem si tieto brány kedykoľvek otvoriť. Začal som blúdiť po rôznych oblastiach, takže som sa raz ocitol v Gruzinsku, inokedy som sa vracial do krajín, ktoré som kultúrne postupne opúšťal. Postupne sa pre mňa otvárala brána do východných krajín z detstva, ktorú som okamžite zavrel, preto že ešte som nemal správne kľúče. Ostala zamknutá, takže som musel nájsť ten správny kľúč a bránu otvoriť. V tom čase medzi hudobné kľúče pribudli aj jazykové kľúče, ako napríklad rôzne písma, takže ma začali zaujímať aj písma Indie a podobných krajín. Treba k tomuto obdobiu dodať, že som sa vrátil aj do Rumunska, ale objavovať opäť neznáme. Čas ale letel a mne sa podarilo dostať až do Karibskej oblasti do časti, kde sa rozpráva Anglicky. Zakotvil som na Jamajke a to vďaka hudbe, alebo aj zvláštny jamajský kreol pre mňa zohrávali určitú rolu. Niekedy som o tých mojich krajinách aj písal v rôznych poviedkach a počas obdobia Rastafari a Jamajka v mojich poviedkach sa ocitali typické motívy Rastafariánstva, Reggae a dokonca, ako to u mňa obvykle bývalo som pred kamarátmi imitoval jamajský kreol a zabával som ich. Dokonca to zašlo až k počítačovým hrám pre nevidiacich a vytvoril som zvukový balík pre jednu počítačovú hru. Dokonca práve tento balík oslovil niekoľkých ľudí a spojili sme sa cez internet.

V tomto období som narazil opäť na Balkán, ale Albánsko ma začalo zaujímať. Čo sa týka Grécka, ich kultúra v objektoch mojich záujmov už tam bola a v Chorvátsku a Grécku som už počas tohto obdobia párkrát bol. Kľúč k ďalším dverám bol už síce dávno v období, keď bola populárna istá kórejská pieseň, ale museli prejsť asi tri roky, keď som konečne začal objavovať K-pop a Kórejčinu. Skúšal som dokonca písať v kórejskom písme na počítači a postupne som sa ho učil. To, čo sa vtedy medzi Severnou a Južnou Kóreou odohrávalo, to ma vôbec netrápilo, hoci vojna s jadrovými zbraňami je dosť nebezpečná. Neskôr som sa opäť začal zaujímať o španielskú oblasť, dokonca som sa prihlásil na Španielčinu iba preto, že chcem sa zaujímať o rôzne domorodé kultúry v Mexiku a Peru, no druhou stranou bolo aj cestovanie. Ako som ale zistil, je to príliš ryskantný krok, myslím na vycestovanie napríklad do Peru, či Mexika, ako som sa dopočul. To sa už dostal na svet a hlavne na internet letecký simulátor pre nevidiacich Eurofly, takže som mohol konečne začať virtuálne cestovať.

Čo sa týka tých jazykov, keďže používam čítač obrazovky z rečovým syntetizérom, ktorý si môžem prepnúť do rôznych jazykov, pridával som si tam aj rôzne klávesnice. Keď som istému kamarátovi začal vymenovať moje klávesnice povedal mi, že som sa zbláznil. Tak som sa postupne naučil aj písať v Čínštine a práve Čína bola mojou ďalšou oblasťou, hlavne Číňania na Taiwane a Číňania, ktorí nepodliehajú Komunizmu. Keďže som sa zaujímal aj o Budhizmus a rôzne meditačné cesty, začal som sa zaujímať aj o Taoizmus. To som si už stiahol aj rôzne rozprávky z oblasti Číny, Kórey, Tibetu, Japonska a Indie, ktoré voľakedy vysielalo Rádio Devín. Keď som si chcel nájsť niečo o Číne, hlavne rôzne príbehy (zaujíma ma totiž viac kultúra než ekonomika), narazil som na Epoch times, alebo na Veľkú epochu, webový magazín. Neskôr som zistil aj to, komu patril ten magazín, preto že som podpísal istú petíciu pre zastavenie odberov orgánov, mučenia a prenasledovania členov hnutia Falun Dafa (alebo Falun Gong). To som si všimol aj NTD televíziu na internete a tento záujem zatiaľ pokračuje, hoci na záujem o iné kultúry nikdy neopustil.

V závere sa musím ešte priznať, že aj Indonézia ma celkom zaujíma, opäť kultúrne, hlavne z hudobnej oblasti. Môže za to príhoda, ktorú som spomenul na inom blogu, ale môžem ju pokojne zopakovať. Keď som počúval CD z Ázijskou hudbou, narazil som tam na niečo exotické. Keď som zistil, že to je hudba z Bali a o niekoľko rokov neskôr, že sa tento hudobný žáner nazýva Gamelan, okamžite sa Indonézia pre mňa stala ďalšou zaujímavou krajinou. Môže za to zrejme aj to, že Indonézština (alebo Malajčina) sa zapisuje Latinkou a nie je to ťažký jazyk. V zátvorke som tu spomenul Malajčinu nie náhodou. Etnická rozmanitosť v Indonézii určila za úradný jazyk vlastnú formu Malajčiny.

Okrem hudby a kultúry tu boli aj iné záujmy, ako napríklad náboženstvo, ako som spomínal. Dokonca som sa raz pokúšal zaujímať aj o Baháizmus. Alebo dokonca z toho ostalo aj fajčenie vodnej fajky (Stredný východ) a fajčenie cigár (Latinská Amerika) pri rôznych príležitostiach.

Kde sa stala chyba?

Asi pred dvoma týždňami som dostal knihu Spor pokračuje. Keď som začal túto knihu počúvať hneď som vedel, koľko bije. Niečo mi to pripomínalo a keď som sa dostal na koniec zvukovej knihy, kde povedia aj názov vydavateľstva hneď som odpoveď vytušil. Išlo o vydavateľstvo Advent Orion, o ktorom som tu už písal. Táto kniha mi ale pomohla odhaliť určité veci, o ktorých som ani nevedel, alebo skôr tušil. Nie je to ale chyba Kresťanstva.

Určite ste si položili otázku, v čom sa stala chyba? Aby sme to pochopili, musím vám spomenúť určité veci okolo mojich náboženských diskusii a názorov, ktoré mi hovorili rôzni ľudia. Samozrejme, odtiaľ, potiaľ. Ani ja neverím všetkému, čo tvrdí Nové duchovno (New age). Niekto mi ale povedal, že môže mať zaujímavé myšlienky. Ktorýsi s kamarátov mi dokonca povedal, že nevyznáva katolícku cirkev, preto že určité veci prekrútili. Iný mi dokonca povedal, že pápež je diablov sluha. Či to je pravda, to riešiť nebudem. Isté je ale jedno. Cirkevní hodnostári častokrát prekrúcali slová napísané vo svätom písme až tak, že sa v mene Kresťanstva páchali rôzne bezvýznamné vraždy. Pozor, toto robili aj Protestanti a slovo “Boh” sa začalo pekne zneužívať. Najnovšie na internete sa objavujú rôzne mariánske portály (pozor ide tu o falošný mariánsky kult), ktoré vyznávajú pannu Máriu, ako kráľovnú, pri čom ona nebola taká, ako Ježiš, hoci ho porodila. Objavujú sa aj iné veci, na ktoré kniha “Spor pokračuje” nepoukazuje a ja tie veci tu ochotne pripomeniem. Začína sa to totiž diať aj teraz. Práve s týmto súvisí aj isté mariánske spravodajstvo, ktoré za Boha, za národ a za kresťanské hodnoty bojuje. Tie ich články spejú až ku radikálnosti a okrem tohto portálu sa objavili aj články o tom, že Kristus bol Slovan a že Židia si ho privlastnili. Je dosť smutné, že niektorí veria aj takýmto bludom a objavujú sa aj iné veci, ako napríklad scudzoloženie panny Márie, o ktorom tu radšej písať nebudem. Ľudia sa radia aj inými vecami a pevne verím, že keby internet neexistoval, aj tak by niekto o týchto veciach mohol vydať knihu v nejakom ezoterickom vydavateľstve. Veď, na internete sa prezentuje človek s takýmito vecami, nie nejakí mimozemšťania. Nečudujem sa preto, že ľudia veria radi takýmto hlúpostiam a radšej sa budú uchádzať k ezoterike a novopohanstvu, čiže vraciame sa naspäť do minulosti.

Čo sa ale týka náboženstva, ak to zaváňa Fanatizmom, už je zle a dobré príklady sú radikálne islamistické skupiny. Opäť sa tu otvára otázka, či Boh bojuje a Boh zabíja. Veď v Biblii sa píše: “Kto bojuje mečom, mečom zahynie.” Ľudia ale začali určité veci prekrúcať a tu máme výsledky, ktoré sú zapísané v histórii a nepáčia sa mnohým ľuďom. Pravý Boh je síce prísny, ale nezabíja a bojuje láskou, nie mečom. To je moja dogma, ktorej by som sa mohol, ako Kresťan pridržať. Ja sa ale nezaraďujem nikam. Verím, že niečo, ako Boh existuje a podľa mňa by mal človek najprv pracovať na sebe, až potom sa môže Bohu, alebo univerzu priblížiť. Keby sme toto robili, neboli by sa stavali tieto hlúpe spory a toto sa týka všetkých bez rozdielu.

Aj hriechy patria ku bežným veciam. Keby napríklad mal každý jeden politik byť zatvorený za to, čo vystrojil pevne verím tomu, že kreslá v parlamente by boli skoro prázne. Nikto nie je Kristom, každý má nejaké tie hriechy, či si to chceme priznať, alebo nie. Spomína sa v Biblii aj to, že kto súdi, ten bude odsúdený. Treba brať určité veci, ako bežnú samozrejmosť a nepohoršovať sa ani nad tým, čo niektorí predstavitelia cirkvy vystrájajú. Ak porušili disciplínu, tak budú vylúčení. Vylúčení mali byť dávno aj tí, ktorí dopustili zabíjanie v mene Boha a odvrátili sa od Biblie. Okrem toho je mnoho takých ľudí, ktorí sa nehlásia ku Kresťanom a sú oveľa dôstojnejší ako tí, čo sa oháňajú božím slovom neraz, ako mečom.

Advent-Orion – môže byť príkladom kresťanskej fundamentality a fanatickosti?

V knižnici pre nevidiacich a slabozrakých Mateja Hrebendu v Levoči sa ocitli rôzne knihy, ktoré vydalo vydavateľstvo Advent Orion. Ak chcete o tomto vydavateľstvu vedieť viac, môžete si prečítať tento rozhovor.

Tu je ale môj pohľad na vydavateľstvo, ktorý sa niektorým ľuďom páčiť nebude. Akceptujem to, preto že máme rôzne názory. V prvom rade majú výborne napísané knihy. Tie si môžete pozrieť tu, no hneď pochopíte, koľko bije. Ide o literatúru, ktorá doslova verbuje do Kresťanstva. Zastávam ale názor, že pokiaľ ma má niekto presviedčať o duchovnu, vytvorím si svoj názor a sám musím na základe intuície vedieť, kedy dosť. Pri duchovnu rozum totiž platiť nemusí. Mimochodom, riaditeľ vydavateľstva v rozhovore, na ktorý som uviedol odkaz jasne poukázal na to, že keby neexistoval internet a televízia, viac by sa čítalo. Na druhej strane s týmto názorom súhlasiť nebudem. Na internete sa dajú vyhľadať stránky, kde sú veľmi užitočné veci. To isté platí aj pri televízii, kde sú aj dokumentárne kanály. Keď som zistil, ktorú knihu práve riaditeľ vydavateľstva číta, ani trochu ma to neprekvapilo zvlášť potom, čo som si prečítal istú knihu od tohto vydavateľstva. Čítal Bibliu. Na druhej strane, prečo nie? Aj Biblia je zaujímavá kniha a najviac sa predáva. Na druhej strane treba tu ale dodať, že Harry Potter sa taktiež dosť predáva a to niektorým Kresťanom taktiež dobré meno nerobí. Verím ale v to, že každý by mal nájsť svoju cestu k Bohu a jeho existenciu nepopieram. Všetko sa nedá totiž vysvetliť pomocou vedy a niekedy náhody neexistujú.

Na druhej strane knihy tohto vydavateľstva môžu priniesť veľa vecí rôznym ľuďom do života. Či sú Kresťania, či majú radi iba takéto motivačné príbehy. Rád by som tu ale dodal, že motivujú nie len Kresťania, ale aj učitelia a ľudia Nového duchovna (alebo New age). Je na nás, čo si vyberieme. Na druhej strane si ale myslím, že netreba tu skĺznuť do fundamentalizmu a fanatizmu vďaka náboženstvu. Niektorí ľudia sa napríklad tvária, že akceptujú iné učenia. Problém je ale v tom, že vďaka svojej bubline jednej filozofie tak celkom nemôžu akceptovať všetko. O tom je už ale niečo iné.

Druhy literatúry z iného pohľadu

Tí, ktorí sú vzdelaní v literatúre vedia, že literatúra sa zvykne rozdeľovať na Lyrickú, Epyckú a Dramatickú literárnu tvorbu. Niektorí za hlavné druhy považujú Poéziu, Prózu a drámu. Každý z týchto druhov má určité znaky, o ktorých mnohí z vás vedia. Teraz vám poskytnem úplne iný pohľad na literatúru, ako takú.

O Dráme je známe len toľko, že je to prevedenie literatúry na múzické umenie. Takto jednoducho by som to mohol vysvetliť. Je to akási premena literatúry na typ umenia, ku ktorému môžeme zaradiť tanec a hudbu.

Lyrika, či poézia nemusí mať dej, hoci existujú rôzne eposy, či epycké básne. Tam sú zachytené zväčša pocity, ako aj prostriedky jazyka. Dokonca sa predpokladá, že rým prišiel do Európy vďaka Arabom, preto že v ich jazyku sú napísané len spoluhlásky. S týmto by som mohol čiastočne súhlasiť a každý dáva dôraz po jazykovej stránke na niečo iné. Či to je rytmus, slabiky, alebo tóny, prostriedky sú rôzne. Niektorí radšej zachytávajú pocity do veršov, než aby zachytávali aj nádheru spisovného jazyka, ale zlé to nie je.

Pri Próze, či Epyke už dej existuje. Či sú to romány, alebo poviedky, čitateľ dokáže prežívať aj život hrdinov. Nečíta len akési pocity.

Pri literatúre faktu sa zase čitateľ môže dozvedieť niečo nové. Pokojne by som tu mohol zaradiť aj motivačnú literatúru. Z nej sa taktiež človek môže učiť.