Vyhasnutie, alebo démonov je priveľa

Viete, že nepatrím k ľuďom, ktorí by na internet posielali veci od buka do buka, ako to niektorí robia na sociálnych sieťach, či dokonca na blogoch, ako istý nevidiaci, možno aj iní ľudia. Aj na Youtube sa objavujú veci, ktoré by tam nemali čo robiť a odosielajú ich doslova psychopati. Preto, ak sa vám tento článok nebude páčiť, chápem to. Každí sme nejakí, niekedy sa niečo začne, či skončí.

Posledný mesiac zažívam v mojom živote hnev. Situácia z pred piatich rokov sa opakuje, dokonca aj minuloročné Vianoce sa veľmi zhodovali s tými, ktoré som zažil v roku 2013. Ide o atmosféru a pocity, ktoré som prežíval a stupňuje sa to. Tí, ktorí ma osobne poznáte, či  pravidelne čítate môj blog asi tušíte, o čo pôjde. Ak hádate moje platonické kauzy, tak bohužiaľ, nemýlite sa. Opäť som do jednej vletel. Podrobnosti tu opisovať nebudem. Paradoxom je, že mal som sa poučiť z toho, čo som zažil a vykročiť ďalej. Nanešťastie sa situácia zopakovala. Dokonca som si myslel, že som vyriešil istú vec z minulého roku. Vtedy som to zakrýval mojimi virtuálnymi cestami cez istý letecký simulátor pre nevidiacich tak, že som stúpal vyššie v hodnotení pilota. Dokonca som si skúšal predstaviť, ako letím skutočne nad Afrikou, Gréckom, Japonskom, Kamčatkou a mnohými inými miestami, cez ktoré som na Eurofly práve letel. Snažil som zakryť to, pred čím som utekal a čo som si myslel, že sa vyriešilo. Našťastie som rozumný na toľko, aby som o tom nepísal na mojom blogu, hoci ani písanie do denníka, či do mojich pamätí, ktoré si zapisujem do počítača nezvykne pomôcť. Hlavou mi pred niekoľkými mesiacmi prebleslo hlavou slovné spojenie v Turečtine “yeter be”, čo znamená “už dosť”. Bol to výstražný signál. Čo to znamená, to som sa dozvedel od Turkov, ktorí tu pracujú a aj prekladač mi pomohol. Akoby to bol signál a akési výstražné intuitívne varovanie podobne, ako “ain qalbi”, čiže “kde je moje srdce”, pri čom opäť išlo o niečo, čo mi hovorilo, kde aj bez leteckého simulátoru lietam a že to nie sú krajiny, ale vzťahy. Čiže, “kde je moje srdce” asi pred desiatymi rokmi a teraz “už stačí”. Jedno v Arabčine (v istom dialekte “wee’na galbi”), druhé v Turečtine. Ako na potvoru, ale to sa odzrkadlilo na minulom mesiaci, či aj teraz. Dokonca aj minuloročné problémy s očami môžu mať psycho-somatický koreň rovnako, ako aj kašeľ, ktorý ma zastihol minulý týždeň. V poslednej dobe sa hnevám na celkom bezvýznamné veci a nič sa mi nedarí. Nebudem vinu zvaľovať na celú túto kauzu, do ktorej som opäť nešťastne vletel, či dokonca na susedov, alebo mafiu, ako istý nevidiaci blogér. Nie, až tak ďaleko neklesnem. Chyba je vo mne a ak to takto bude pokračovať ďalej, nebudem môcť písať blogy vôbec, preto že budem možno tam, kde by som nechcel vôbec ísť. Najhoršie je na tom to, že ani hudbu už nahrávať neviem a píšem veľmi zle. Myslím to tak, že neviem už písať rôzne príbehy tak, ako pred tým. Možno je to preto, preto že moje napísané veci nerozdeľujem správne. Niekedy sa ale treba vypísať z toho všetkého, či nejakým spôsobom dať moje pocity von, ale nie aroganciou, či agresivitou. Dokonca som si všimol, že už som presýtený hudbou, ale v tichu neviem byť a pauzu si neviem dať. Musím pracovať na plné obrátky, ako stroj. Mám totiž pocity, že nič som nenapísal, že už sa mi minula inšpirácia ATĎ.

Píšem o tom preto, preto že sa to odzrkadľuje aj na mojich blogoch. Neviem už, o čom by som mal písať a preto radšej uverejňujem príspevky na stránky na Facebooku, ktorá je s týmto blogom prepojená. Hovorí sa, že ak je okolo niekoho veľa démonov, občas si aj anjel k tomu človeku nájde cestu. Nie je to ale celá armáda a blokáda démonov, takže žiadni anjeli ku mne neprídu? Mám takýto pocit a preto možno na blogy budem prispievať menej. Potrebujem si asi dať pauzu a prerušiť niektoré aktivity, ktoré mi nerobia duševne teraz najlepšie. Mrzí ma to, no potrebujem mať asi nejakú činnosť, ktorá by nesúvisela s hudbou. Môže súvisieť s jazykmi, ale na istej dovolenke som dostal ďalší nápad, o ktorom možno raz na blog napíšem. Nenapíšem, že by som sa tomu chcel venovať, no niektorí možno na to, ktorá vec to bude prídu, respektíve vytušia, že práve na tú vec narážam. Ešte stále sa totiž hľadám, preto že aspoň duševne sa chcem cítiť dobre. Viem, že život nie je prechádzka ružovou záhradou, ale je dôležité, aby sme sa aspoň duševne cítili v poriadku. Nemusíte ma ľutovať, ani mi pomáhať. Nepíšem to preto, aby ste mi pomohli. Mnohí mi skúšali pomôcť, ale v takýchto veciach som si zvyčajne pomohol sám. Verím, že príde čas, keď sa všetko na dobre obráti. Potom možno aj Globe of music bude fungovať tak, ako fungovať má.

Do čoho sa zvyknem zamilovať?

Pôvodne som tento článok mal v pláne napísať včera, na deň Sv. Valentína. Keďže som trochu váhal, či tento článok vôbec napísať, rozhodol som sa ho napísať dnes.

Ako u tých, ktorí vidia existuje “zaľúbil som sa na prvý pohľad”, tak u nevidiacich existuje “zaľúbil som sa na prvé počutie”, možno aj na prvý dotyk. Týka sa to hlavne ľudí opačného pohlavia a to, aké som mal idoly je veľmi zaujímavé čítať. Pokúsim sa vám tieto veci zhrnúť tak stručne, ako to pôjde.

Keď som počúval rozhlasové hry, obdivoval som rôznych hercov, ako vedia narábať s hlasmi. Samozrejme, platí to aj pre rôzne filmy. Niekedy aj keď pekné ženské hlasy šepkajú, dokáže to vo mne vyvolať rôzne pocity. Nazýva sa to ASMR. O tom, čo to je si môžete prečítať na tejto stránke, ale teraz pokračujem ďalej. Napríklad aj intonácia rôznych dievčat, či žien môže vo mne vyvolať rôzne emócie, či rôzne hlášky niektorých ľudí opačného pohlavia. Neplatí to iba v prípade, ak nejaké ženy počujem. Ak nejaká hrdinka v nejakej knihe, či žena zodpovedá čiastočne môjmu idolu a tú knihu načíta muž, tiež si ju dokážem veľmi dobre predstaviť a potom už je to tam. To isté platí aj pri smiechu, či pri speve. Viem, že si osoby, ktoré poznám osobne a do ktorých sa zvyknem zamilovať neuvedomujú a ani nevedia, čo sa deje v mojej hlave. Možno to je v poriadku. Keď mi môj kamarát povedal, že má kučeravé oči, ja som mu na to odvetil. “Ja mám napríklad anténové uši a tiež to nie je v pohode.” Kedy to ale nie je dobré, k tomu sa postupne dostanem. O tom, aké mám predstavy o rôznych mojich idoloch vám tu písať nebudem. Nie som, ako istý bloger, ktorý píše o tom, aby ho dievčatá prefackali. Takéto názory by sa mali písať do súkromných zápiskov, než na internet. Dokonca mnohé z dievčat, či žien ma inšpirovalo k rôznym poviedkam, či piesňam a iným výtvorom. Niektoré zo žien mi občas dali zaujímavé lekcie a pochopil som, že napríklad s určitým druhom pováh by som mal skončiť, preto že to môže dopadnúť veľmi zle. Niektoré mi zas ukázali nové veci, priviedli ma na nové cesty a pri niektorých z nich som spoznal, že niekedy netreba riešiť povahu, či hlas ale to, čo pre teba niekto spraví.

O tom som síce písal, no napriek tomu ma niektoré z dievčat, či žien nechtiac priviedli do zlých duševných stavov. Nakoniec sa mi z toho podarilo postupne dostať. Verte mi, že nie je celkom v poriadku, ak kvôli niektorým dievčatám zbytočne preplačete niekde v sprche kvôli tomu, že máte k nim vytvorenú, ako rôzne východné filozofie vravia, karmickú väzbu. Postupne som pochopil aj to, že vyhýbanie sa určitým ľuďom len kvôli rôznym predstavám nemá žiaden význam a len sa takto zvykne rana zväčšiť. Existujú rôzne východiská z takýchto vecí a to, ako som niektoré veci riešil je veľmi zábavné písať. Samozrejme, nebolo to nič zlé. Tie lepšie riešenia sú pre mňa použiť všetky pocity, ktoré mám na tvorbu niečoho pekného. Možno ste si prečítali v jednom z mojich článkov to, čo mi povedal jeden ajurvédový liečiteľ, použiť zlú energiu na vytvorenie dobrých vecí. Sú ale situácie, kedy musia niektoré čierne chvíle prejsť, no našťastie tieto momenty netrvajú dlho.

Prečo toto všetko píšem? Preto, preto že by som sa chcel ospravedlniť všetkým dievčatám, či ženám, ktorým som vďaka svojej povahe a pocitom spôsobil rôzne trápenia. Snažím sa proti tomu bojovať tak, ako najlepšie dokážem. Niekedy stačí len počkať a prejde to. Čo sa týka mojich predstáv a pocitov, tie si nechávam pre moje napísané výtvory. Či sú to poviedky, alebo básne, aj tam sa snažím vysporiadať s mojimi pocitmi, ale na blogy tieto veci nepíšem. Kto vie? Možno, že raz nejaké moje knihy vydám a dočítate sa, aké sú moje pocity. Nie je to ale nič čudné, preto že mnohí z autorov veľmi žijú vo svojom svete.